Zemetrasenia na východnom Slovensku v regióne Zemplína

ZEMPLÍN – V priebehu jedného týždňa došlo pri Zemplínskej šírave k dvom zemetraseniam, ktoré mali makroseizmické účinky. V piatok 24. apríla 2020 o 1:18:27 hod. SELČ  (23. 4. 2020 23:18:27 UTC) zasiahlo východné Slovensko lokálne zemetrasenie. Jeho epicentrum sa nachádzalo približne 1 km južne od vodnej nádrže Zemplínska šírava, medzi obcami Zalužice a Lúčky (okres Michalovce; 48.766 N; 22.024 E). Hypocentrum bolo určené do hĺbky 16,2 km +/- 2.78 km. Magnitúdo zemetrasenia, stanovené v Európskom seizmologickom centre CSEM-EMSC na základe údajov zo seizmických staníc, má hodnotu ML = 3,5. Magnitúdo zemetrasenia, stanovené z Národnej siete seizmických staníc (NSSS) prevádzkovaných Ústavom vied o Zemi Slovenskej akadémie vied, má hodnotu ML = 3,4. Magnitúdo určené z NSSS bolo stanovené na základe manuálneho spracovania dát a je presnejšie ako magnitúdo určené na základe automatickej (softvérovej) lokalizácie.
Do 29. 4. 2020 evidujeme 512 pozorovaní, z toho 359 z Michaloviec. Údaje z makroseizmických dotazníkov sa nedajú získať inak ako od respondentov a sú dôležité pri určení makroseizmickej intenzity, t.j. účinkov zemetrasenia na danom mieste a tiež pri určení plošného rozsahu pocítených účinkov.

K druhému otrasu v tomto regióne došlo 30. apríla 2020 o 05:59:05 SELČ (30. 4. 2020 03:59:05 UTC). Epicentrum tohto otrasu sa lokalizovalo 8 km severne od Michaloviec v blízkosti obce Nacina Ves (48,814 N; 21,847 E). Hypocentrum bolo určené v hĺbke 8,1 km +/- 3,22 km. Aj tento jav zaznamenala NSSS prevádzkovaných Ústavom vied o Zemi Slovenskej akadémie vied. Stanovené magnitúdo na základe takto získaných údajov má hodnotu ML = 2,3. Do 13:00 hod. (30.4.2020).

Občania zaslali 56 makroseizmických dotazníkov, prevažne z blízkych obcí epicentra. Druhé zemetrasenie nemalo charakter dotrasu, nakoľko k nemu došlo vo vzdialenejšej epicentrálnej oblasti. Hĺbka hypocentra však dovoľuje vysloviť predpoklad, že vzniklo v rovnakej tektonickej zóne ako zemetrasenie z 24. 4. 2020.

Zemetrasenia z ohniskovej oblasti východného Slovenska nie sú zriedkavým fenoménom. Oblasť Vihorlatu a okolie Humenného, Michaloviec a Vranova nad Topľou patrí medzi seizmicky aktívne oblasti Slovenska.

Z hľadiska historických zemetrasení v tejto oblasti môžeme spomenúť tri zemetrasenia s epicentrálnou makroseizmickou intenzitou I0 = 7 EMS-98  približne v oblasti Humenného a Vranova nad Topľou v rokoch 1778 – 1779. Najsilnejšie zemetrasenie v 20. storočí  v oblasti Humenného, Strážskeho a Vranova nad Topľou bolo dňa 5. júna 1941 s epicentrálnou makroseizmickou intenzitou I0 = 7 EMS-98. V druhej polovici 20. storočia máme dokumentované

  • zemetrasenie pocítené dňa 22. marca 1978 v oblasti Humenného, Vranova nad Topľou a Michaloviec s epicentrálnou makroseizmickou intenzitou I0 = 5 EMS-98,
  • zemetrasenie pocítené dňa 19. júla 1978 s epicentrom pri Pustom Čemernom (okres Michalovce), ktoré malo epicentrálnu makroseizmickú intenzitu I0 = 5 EMS-98,
  • zemetrasenie dňa 22. septembra 1992 v oblasti Humenného, Michaloviec a Strážskeho s epicentrálnou makroseizmickou intenzitou I0 = 5 EMS-98.

Po roku 2000 oblasť Vihorlatu zasiahlo zemetrasenie dňa 20. mája 2003 s epicentrom pri obci Jasenov (okres Sobrance), ktorého epicentrálna makroseizmická intenzita bola 6-7° EMS-98. Lokálne magnitúdo tohto zemetrasenia bolo ML = 3,7.

Zemetrasenie z 24. 4. 2020 je najsilnejším zemetrasením v ohniskovej zóne Vihorlat za posledných 17 rokov s predbežnou  makroseizmickou intenzitou I0 = 5-6° EMS-98.

Geologická interpretácia zemetrasenia v hypocentrálnej hĺbke okolo 15 km je skôr teoretická, lebo z takých hĺbok nemáme priame geologické pozorovania a to ani z hlbokých vrtov. Východoslovenská panva, resp. jej zemplínska časť východne od Slanských vrchov v hlbokých kôrových štruktúrach obsahuje len kryštalické horniny, pravdepodobne vysoko metamorfované, bázického až ultrabázického zloženia (amfibolity, serpentinity, migmatity, metagabrá). Východoslovenská panva má vysoký geotermálny gradient vďaka stenčenej kôre, predpokladaná termoizobata pre teplotu rovnú alebo vyššiu ako 160°C je v epicentre zemetrasenia  v hĺbke 3,5 – 4 km, v hĺbke 10 km okolo 300°C,  v hĺbkach nad 15 km môžeme predpokladať teplotu okolo 500 – 550°C. Pri takejto teplote sa kyslé kryštalické horniny (napr. granitoidy), v zložení ktorých prevláda kremeň a živce, správajú už plasticky a preto krehká zlomová tektonika, ktorá je zvyčajne jedným zo základných predpokladov vzniku zemetrasenia, nie je veľmi pravdepodobná. Bázické horniny sa však aj pri tejto teplote správajú ešte relatívne krehko a môžu byť v nich vyvinuté seizmoaktívne zlomy. Zemetrasenie preto mohlo vzniknúť na tektonickom rozhraní horninovo pestrej slabšie metamorfovanej iňačovsko – kričevskej jednotky a podložného vysokometamorfovaného kryštalinika typu Tisa – Dacia, ktoré patrí k panónskym jednotkám a nie západokarpatským. Lokalizácia zemetrasení je blízka transkarpatskej línii SZ – JV smeru, ktorá oddeľuje západokarpatské tektonické domény od severopanónskych. Umiestnenie zemetrasení  na Zemplíne v rámci transkarpatskej línie indikujú aj ďalšie, slabšie zemetrasenia, ktoré boli v predmetnom čase registrované na ukrajinskom území juhovýchodne od Užhorodu (19. 4. 2010 M1.6; 2.8 a 28. 4. 2020 M2,5) s hypocentrálnou hĺbkou tiež nad 10 km. Detailnejšie tektonické charakteristiky budú známe po vypočítaní ohniskového mechanizmu zemetrasenia.

V prípade zemetrasení v podhorí Vihorlatu sa niekedy objavujú otázky, či zemetrasenia nemôžu súvisieť s obnovením vulkanickej činnosti pohoria.  Táto súvislosť v súčasnosti neexistuje, sopečná činnosť v Slanských vrchoch, Vihorlatských vrchoch a Zemplínskych vrchoch bola ukončená už pred 8-7 miliónmi rokov.

 

Text: Róbert Kysel, Andrej Cipciar, Peter Pažák, Kristian Csicsay, Ján Madarás, Jozef Hók
Zdroj: Ústav vied o Zemi Slovenskej akadémie vied
(koncepčne rozvíja vedy o Zemi výskumom geologickej stavby a geodynamickej evolúcie Zeme, jej horninového zloženia a evolúcie života ako i interpretácie geofyzikálnych polí a seizmicity, s použitím najmodernejších metód a prístrojového vybavenia).
Ústav vznikol 1. 7. 2015 zlúčením Geologického ústavu SAV (teraz Geologický odbor ÚVZ SAV) a Geofyzikálneho ústavu SAV (teraz Geofyzikálny odbor ÚVZ SAV) a je príspevkovou organizáciou.

Ústav vied o Zemi SAV tvoria dve organizačné zložky – Geologický odbor a Geofyzikálny odbor, ktoré boli etablované z ústavov založených v roku 1953.