V minulom tisícročí som sa ako novinár zúčastnil na nejednom verejnom zhromaždení občanov. Bola to najlepšia praktická škola poznania fungovania samospráv obcí i miest, a pre novinára skvelé miesto, kde sa dali získať originálne témy a tipy pre prípravu článkov a reportáží.
Vtedy ešte zástupcovia samospráv pripravovali verejné zhromaždenia občanov bez toho, aby filozofovali, či sú alebo nie sú potrebné a či ich treba alebo netreba organizovať. Raz ročne prišiel ich čas, verejnosti sa oznámilo miesto, program, dátum a začiatok. Primátori a starostovia so svojimi štábmi tam verejne robili odpočty výsledkov svojej práce.
Dnes si dovolím tvrdiť, že tento nástroj demokracie, ktorý je stále definovaný aj v zákone – mnohí primátori a starostovia obchádzajú tak, ako len možno, pretože sa pravdepodobne boja priamej konfrontácie so svojimi spoluobčanmi/voličmi/daňovými poplatníkmi. Odpoveď na otázku, čoho a koho sa boja, poznajú títo funkcionári (často nadštandardne platení) najlepšie sami.
Jedno takéto zhromaždenia mi stále z určitého dôvodu zostalo uložené v pamäti.
Atmosféra bola miestami pokojná, zaznel potlesk v sále, miestami pískanie, bučanie aj pokriky „fúúúj, hanba“. Vystúpil primátor, vystúpili „jeho“ – aj opoziční poslanci, občania rôznych vekových skupín, zástupcovia polície, občianskych združení, zamestnanci radnice, aj riaditelia organizácií zriadených mestom. Ľudia sa pýtali v mene svojom, svojich detí, rodičov, či susedov a dostávali odpovede. Trvalo to bezmála 3 hodiny, zo sály predčasne odišli možno traja ľudia. Zhromaždenie skončilo, pripravený bol akurát čaj, žiadne chlebíky ani káva. Primátor sa s mnohými rozlúčil podaním ruky alebo poslal nespokojného občana ku konkrétnemu zástupcovi samosprávy, lebo aj oni ešte zostali a diskutovali ďalej s občanmi. Vtedy som sa primátora opýtal, či mu neprekážali pokriky a piskot. Povedal, že „v živote nie je platná minca, ktorá má obe strany rovnaké. Nemôže existovať reálna samospráva, kde by všetci občania boli so všetkými krokmi primátora spokojní“. V záverečnej reči povedal aj to, že bol rád, že potlesku bolo viac, ako bolo piskotu a pre neho je to záväzok, aby sa to o rok o niečo zlepšilo. Mám pocit, že podobne odvážnych starostov a primátorov je o dosť menej, schovávajú sa za svojich hovorcov, sekretariáty, za „svoje noviny“ a „svoje televízie“. Pre samosprávu ako priamy nástroj riadenia a organizovania života v krajine, to nie je dobrý signál.
Myslím, že by si to vyžadovalo úpravu legislatívy tak, aby bolo priamo v zákone ukotvená povinnosť organizovať minimálne raz ročne verejné zhromaždenie občanov a nenechávať túto možnosť na rozhodnutí poslancov, starostov a primátorov.
A trestom pre starostu, či primátora by bola sankcia – odobranie jeho ročného platu s odmenami. Hneď by sme na Slovensku zažili nebývalý boom verejných zhromaždení.
Ale to už bude asi možné len v ríši rozprávok….
Ľuboš Ondovčin
Tento text je súčasťou „Úvahy a komentáre“, nie je redakčným obsahom.
