Nevyhnutná inventúra

K začiatku nového roka neodmysliteľne patria príhovory najvyšších ústavných činiteľov a politikov. Týkajú sa bilancie prežitého, ponúkajú alternatívny pohľad na konkrétne témy, pripomínajú vlaňajšie výročia aj dôležité udalosti. Omnoho jasnejšie sa však treba zamerať na to, čo môžeme aktívnejšie tvoriť.

Každý politik má svoj uhol pohľadu. Širšie súvislosti a obmedzenejšie vnímanie sú vecou ich postoja, ambícií a očakávaného ohlasu zo strany médií, verejnosti i jednotlivých politických táborov. Je pochopiteľné, že v príhovoroch nebolo možné obísť výraznú občiansku angažovanosť, kľúčové spoločenské i politické udalosti, ktoré sprevádzali Slovensko v uplynulom roku.
Mlčaním prešli komunálne voľby, stručne pripomenutie sa týkalo prezidentských volieb aj tých do Európskeho parlamentu. Bez povšimnutia však, s veľavravným mlčaním, nám neponúkli výročia viacerých zásadných zmien, ktoré sa udiali presne pred osemnástimi rokmi a práve v tomto roku dosiahnu vek dospelosti. Obdobie, v ktorom je nevyhnutná bilancia, odvaha pomenovať príčiny a sila navrhnúť východiská.

„Je najvyšší čas objektívne posúdiť vyššie územné celky, ktoré v tomto roku dosiahnu dospelosť a medzi ľuďmi si udržiavajú neslávnu neviditeľnosť.“

Politici sa nesústredili na to, že v tomto roku by sme si mali pripomenúť 18. výročie od najzásadnejšej novely Ústavy Slovenskej republiky. Napriek tomu, že tá dosiaľ bola novelizovaná 17-krát, práve jej zmeny z februára 2001 si zaslúžia výnimočnú pozornosť. A to z viacerých dôvodov.

Prijatie významnej ústavnej novely súviselo s prípravou Slovenska na členstvo v Európskej únii vrátane súhlasu s presunom výkonu časti našich práv na Brusel, pričom sa tiež upravili vzťahy medzinárodného a vnútroštátneho práva. V spomínanej novele základného zákona štátu došlo aj k vypusteniu podmienky štátneho občianstva pre komunálne voľby, ale čo je mimoriadne dôležité, umožnila vznik vyšších územných celkov.
Okrem toho sa zaviedol inštitút verejného ochrancu práv. Došlo k rozšíreniu kompetencií Najvyššieho kontrolného úradu SR a rozšírili sa právomoci Ústavného súdu. Za pripomenutie stojí aj fakt, že sa prijala i zmena kreovania sudcov, ktorých odvtedy vymenúva prezident, a tiež sa zriadila Súdna rada.
Každá z týchto zmien sa pomerne kvalifikovane zdôvodňovala. Vyjadrovala snahu nastaviť krajinu na očakávané zmeny a priblížiť sa tzv. moderným európskym štandardom. Lenže po osemnástich rokoch to už akosi nestojí za zmienku. A pritom máme piate volebné obdobie samosprávnych krajov, ktoré paradoxne pod politickým tlakom v roku 2017 znamenalo zmenu Ústavy vo vzťahu k zrušeniu dvojkolovej voľby županov.

Je najvyšší čas objektívne posúdiť vyššie územné celky, ktoré v tomto roku dosiahnu dospelosť a medzi ľuďmi si udržiavajú neslávnu neviditeľnosť. Samozrejme, tento rok nám dáva aj ideálny dôvod vyhodnotiť spoločenský i politický prínos verejného ochrancu práv, inštitútu, ktorý patrí do štandardnej výbavy demokratických krajín.

Netreba opomenúť ani našu normotvorbu a to, do akej miery máme záujem „s pokrčenými plecami v parlamente“ automaticky preklápať európsku legislatívu a do akej miery je úsilím členského štátu formovať pravidlá EÚ. Takto môžeme pokračovať ďalej vo vzťahu k ostatným zmenám nášho základného zákona.
Pred osemnástimi rokmi sme pristúpili k zásadným zmenám Ústavy, ktoré otvorili priestor do modernej Európy a vytvorili dôležité mechanizmy pre súčasný život. Novoročné vystúpenia nám síce v tejto sfére nič neponúkli, ale to neznamená, že by sme tento rok nemali chápať aj ako obdobie nevyhnutnej inventúry, z ktorej nemôže vzísť iba kritika, no i veľa dôvodov na sebavedomie.
Len treba správne vnímať podstatu vecí.


Michal Kaliňák,

politológ