Päť minút po dvanástej (aj) pre horný Zemplín

HORNÝ ZEMPLÍN – Štatistika len potvrdila, čo sme už dlho všetci tušili. Najvýchodnejšie mestá v Zemplíne: Humenné, Snina a Medzilaborce – sa vyľudňujú. Od polovice deväťdesiatich rokov sa z nich každoročne odsťahuje viac ľudí, ako do nich príde bývať.

Štyridsaťtisícové Humenné stratilo za šesť rokov takmer 1 500 ľudí. Ak by tento trend pokračoval, asi za 26 rokov mesto zanikne.

Skutočné rozmery vysťahovalectva sú pritom oveľa väčšie. Počty ľudí, ktorí z Horného Zemplína odišli, ale nezmenili si trvalé bydlisko, totiž nie sú štatisticky podchytené. Situácia je taká vážna, že sociológovia hovoria o novodobej emigračnej vlne, ktorá postihla tieto východoslovenské mestá.

Vysťahovalectvo je konštantou slovenských dejín. Keď bolo doma najťažšie, chodilo sa zarábať inde. Nikdy predtým s výnimkou politických emigrácií – však neodchádzali celé rodiny a natrvalo. Vysťahovalectvo, ktoré spôsobuje vyľudňovanie miest, pritom stojí za mnohými ďalšími problémami, s ktorými zápasí náš región.

Nepriaznivý demografický vývoj je aj dôsledkom toho, že mladí ľudia odchádzajú založiť svoje rodiny niekam inam, kde sa žije aspoň trocha ľahšie.
Školy majú málo žiakov, preto samosprávy stoja pred ťažkým, ale nevyhnutným rozhodnutím, ktoré z nich zatvoria. Miestnym podnikateľom sa nedarí dosiahnuť zisk, lebo ich tovar nemá kto kupovať. Ľudia nenavštevujú kiná, preto sú tieto zariadenia v permanentnej strate.

V mestách Horného Zemplína sa takmer vôbec nestavajú byty a stavebné firmy tak nemajú prečo zamestnávať ľudí. Tieto a mnohé ďalšie dôsledky vyľudňovania len zase podporujú novú migráciu. Je to začarovaný kruh, ktorý sa už desať rokov nedarí prelomiť.Samosprávy si po rokoch uvedomili vážnosť situácie a snažia sa udržať ľudí vo svojich mestách budovaním priemyselných parkov za peniaze Európskej únie. Masívne vysťahovalectvo však má aj iné dôsledky ako ekonomické.

Ľudia, ktorí odišli, mali pocit, že ich mesto na nich zabudlo a preto pre nich prestalo byť miestom, kde stojí za to žiť. Stratili pocit zodpovednosti o budúcnosť svojho mesta, komunity, regiónu.

Na tomto vedomí povinnosti a záväzku voči združeniu ľudí kam patríme a miestu, kde žijeme, však stojí súdržnosť každého skutočného spoločenstva a bráni tomu aby sa zmenila na spolok sebcov. Starosť nielen o seba, ale aj o societu, s ktorou nás niečo spája, nie je frázou, ale má rozmanité podoby celkom konkrétneho každodenného konania od starosti o čistotu ulice, kde žijem, cez účasť na komunálnych voľbách až po angažovanosť za záchranu miestnej kultúrnej pamiatky.

Doba, ktorá od ľudí vyžaduje schopnosť čo najväčšej mobility nepraje tomuto pocitu zodpovednosti, ale podporuje odcudzenie. Je päť minút po dvanástej a ja bojím, že aj keby na východ prišli peniaze zo všetkých štrukturálnych fondov Európskej únie, nedokážu ho už obnoviť.

KORZÁR, 12. 10. 2004 | Ľuboš ONDOVČIN


P.S.: Od uverejnenia článku prešlo už približne 13 rokov. Mám však pocit, že všetko zostalo po starom. Pre väčšinu bežných ľudí zostala len neistota z budúcnosti a pre mladých nevyhnutnosť hľadať si obživu (radšej) mimo svojho rodiska.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.