Kandidáti politických strán musia poslúchať svojich šéfov. Bez práce nie sú koláče… Ak ste nevyhrali peniaze v Lote, nezdedili veľký majetok, či sa o vás nestarajú bohatí rodičia, či iní príbuzní – iné vám nezostáva len chodiť do práce. Život je jeden zhon. Práca, rodina, koníčky a záujmy. Snažíme sa všetko stíhať.
Niekto má popri svojej práci ešte aj ďalšie zamestnanie. Často je to preto, aby si dokázal udržať aký-taký štandard a uživil rodinu. Skôr je to však práca na dohodu, či skrátený úväzok. Taká brigáda, veď v dnešnej dobe je bežné, že nerobíme len presne stanovených osem hodín, ale sa práci venujeme aj dlhšie, či vo voľnom čase. A to myslím jednému miestu.
Vyzerá to však tak, že na Slovensku máme jednu skupinu ľudí, čo si na svoje plecia dokážu naložiť viac, ako my – bežní smrteľníci. Páni politici stíhajú dve i viac pozícii. Zvládnu sedieť v kresle predsedu samosprávneho kraja a pritom sa venovať aj práci poslanca v Národnej rade. Stíhajú byť poslancami v zastupiteľstvách, primátormi či europoslancami. Popritom ešte sedieť v kadejakých správnych a dozorných radách. Za všetko prirodzene berú také platy a odmeny, o ktorých môže bežný človek len snívať.
Dlho sa zamýšľam, ako to tí ľudia stíhajú?
Máme dve možnosti. Buď sú vážne tak top šikovní, všetko stíhajú a dávajú každej práci, aj pozícii všetko, čo v nich je a venujú sa jej naplno. Potom sú to Supermani a klobúk dolu pred nimi. Mohli by viesť dnes moderné semináre o manažovaní si času a podobne. Mne sa skôr zdá pravdepodobnejšia druhá možnosť. Proste sa ani jednej, druhej či dokonca tretej pozícii, nevenujú poriadne. Iste sa niekedy stane, že mali mať povinnosti v Bratislave a pritom by sa mali venovať aj ďalšej práci niekde vo vzdialenejšom regióne. Rozdvojiť sa snáď nevedia?! A ani nespomínam, že tiež majú rodiny a často na čas náročné koníčky.
Voliť nezávislého kandidáta, či niekoho so straníckym tričkom? O voličský hlas sa politici i ľudia mimo tejto skupiny, uchádzajú pri rôznych príležitostiach. Volíme si prezidenta, poslancov parlamentu, županov, starostov a primátorov, či regionálnych poslancov. Pre mňa je kandidát nominovaný stranou – jasný. Celé je to pre neho jednoduchšie. Strana sa postará. Dostane peniaze na kampaň a ľudí, čo mu poradia a usmernia ho. Nemyslím však, že je to zadarmo. Strana síce do neho investuje a dopomôže mu k volenej funkcii, ale aj veľa očakáva. Ak osloví voličov a získa funkciu, nebude mať opraty v rukách on. Často, aj keď má najlepšie úmysly, nebude ich môcť realizovať. Noty o tom, čo a ako robiť, dostane z centrály politickej strany. Myslíte, že nie? Pochybujem, že bude v rozhodovaní nezávislý a vždy bude môcť konať len pre dobro svojich voličov. Nezávislý kandidát na akúkoľvek verejnú, voliteľnú funkciu to má ťažšie. Nedostane veľký balík peňazí a o všetko sa bude musieť postarať sám. Jeho kampaň asi ťažko bude tak profesionálne vedená, ako u súperov v straníckych tričkách. Keď však uspeje a začne vykonávať svoju funkciu, jediný komu sa bude zodpovedať, budú jeho voliči.
Nik ho nebude mať vo svojej moci a nebude musieť plniť pokyny niekoho z vyšších štruktúr strany.
Bude môcť konať naplno podľa svojho uváženia a niesť na pleciach zodpovednosť.
Mário D.
Tento text je súčasťou „Úvahy a komentáre“, nie je redakčným obsahom.
