Známi a úspešní hornozemplínski rodáci (A – K)

HORNÝ ZEMPLÍN – Tento zoznam rodákov bol zverejnený na jednej z predchádzajúcich oficiálnych web-stránok mesta Humenné. Nepodarilo sa nám zistiť, na základe akých kritérií boli tieto osobnosti zoradené, ani prečo tam niektorí vo verejnosti známi a úspešní rodáci chýbajú.

Dúfame však, že tento materiál bude na úžitok a že nielen mladí Humenčania, či Hornozemplínčania sa viac dozvedia a živote a práci tých osobností, ktorí šírili a šíria dobré meno mesta aj za jeho hranicami.

Babjak Štefan
operný spevák
n.: 07. 10. 1931 Humenné
Do roku 1954 pôsobil v Košiciach ako zubný technik. V rokoch 1954 – 1959 študoval u Márie Medveckej operný spev na štátnom konzervatóriu v Bratislave. Po ukončení štúdia na konzervatóriu sa stal sólistom a protagonistom opery Divadla Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici. Tejto opere ostal verný až do svojho odchodu do dôchodku. Už od prvých sezón banskobystrického operného súboru sa Š. Babjak prejavoval ako výrazná posila. Vynikal po stránke vokálnej, ale aj hereckej. Prirodzená schopnosť preniknúť až do hĺbky charakteru postavy mu umožňovala stvárňovať širokú škálu úloh, od dramatických až po komediálne. Vo svojej kariére stvárnil viac než stodvadsať hereckých postáv, niektoré i viackrát. Predovšetkým jeho lyrický barytón sa významne uplatnil nielen v operných, ale aj v operetných a muzikálových produkciách. Taktiež stvárnil postavy v jedenástich televíznych operách. S bohatým koncertným repertoárom mnohokrát vystupoval pred domácim i zahraničným publikom. Od roku 1989 až do svojho odchodu do dôchodku pôsobil ako riaditeľ Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici. Od roku 1990 sa aktivizuje vo verejnom dianí, je poslancom Mestského zastupiteľstva v Banskej Bystrici a zároveň členom mestskej rady. Od roku 1979 je nositeľom ceny Zväzu slovenských dramatických umelcov za divadelnú tvorbu. V roku 1981 mu bol udelený titul národného umelca.


Breiner Peter
hudobný skladateľ, klavirista, dirigent
n.: 03. 07. 1957 Humenné
Od svojich štyroch rokov hrá na klavíri. Študoval na konzervatóriu v Košiciach hru na klavíri, bicie, kompozíciu a dirigovanie. Konzervatórium absolvoval v roku 1975. V štúdiu kompozície pokračoval u profesora Alexandra Moyzesa na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Po ukončení vysokoškolského štúdia v roku 1982 nastúpil na dráhu slobodného umelca. Dodnes sa venuje koncertnej činnosti a komponovaniu. Tvorba Petra Breinera zahŕňa širokú paletu hudobných štýlov a žánrov. Od populárnych a džezových piesní, cez filmovú a scénickú hudbu, muzikály, skladby z vyššieho populáru, po komorné, koncertné a orchestrálne diela. V jeho tvorbe sa často spájajú prvky džezu s takzvanou vážnou hudbou. Z pätnástich klasických skladieb možno spomenúť: Sonáta Ostinata pre husle, violončelo a klavír, 42 000 sonatín pre klavír, Príbeh – oratórium pre piatich sólistov, dva zbory a veľký orchester, Carmen Concerto pre gitaru a orchester. Veľmi populárne sú i jeho úpravy hitov. Je autorom hudby k muzikálu Brzdy /P. Stoličný, J. Štrasser/, muzikálu Čarovná čaša /podľa La Fontaina/, k televíznemu muzikálu Ukradnutý biely slon /Ľ. Feldek podľa M. Twaina/. Skomponoval hudbu k filmu P. Solana O sláve a tráve, k filmu M. Luthera Zabudnite na Mozarta a televíznemu filmu M. Luthera Chlapec do náručia i ďalším štyrom filmom nakrúteným v Nemecku, Anglicku, Kanade a na Slovensku. Je častým hosťom rozhlasových a televíznych relácií. V roku 1993 bol Peter Breiner hudobným režisérom televíznej relácie, ktorú len na Slovensku sledovalo 2,2 milióna divákov. Ako autor sa podpísal pod hudbu k mnohým činoherným a televíznym inscenáciám. Je autorom vyše stovky populárnych piesní a džezových skladieb, takmer tisícky úprav všetkých druhov hudby /renesancia, barok, klasicizmus, sakrálna hudba, orientálny folklór/. Jeho nahrávku Granadosa ohodnotila Audiphile Audiotion ako najlepšiu v roku 1995. Významná bola aj spolupráca P. Breinera s Petrom Lipom /džezový spevák/, z ktorej vzišla LP – platňa Neúprosné ráno /1984/. P. Breiner vydal aj komplet hymien všetkých štátov sveta. Koncertoval vo viacerých štátoch Európy.
Na turné v Ázii v roku 1993 sa s Hong Kong Philharmonik Orchestrom predstavil Gershwinovou Rhapsody in Blue pred vyše 60 000 ľuďmi. V posledných rokoch sa angažuje aj ako publicista na stránkach Kultúrneho života, Slovenských pohľadov a denníka SME.
V marci 1992 sa Peter Breiner usadil v Kanade. S manželkou Máriou a dcérou Petrou žijú v Toronte.


Dojč Juraj
fotograf
n.: 12. 05. 1946 Humenné
Vyrastal v Humennom. Po skončení strednej školy začal študovať psychológiu a dejiny umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Počas letného študijného pobytu v Londýne v roku 1968 sa na protest proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa rozhodol domov nevrátiť. V Anglicku vyskúšal niekoľko povolaní, medzi iným bol zberačom jahôd, čašníkom vo Wimpey i smetiarom vo Wedgewooskej továrni. Po roku však odchádza do Severnej Ameriky, kde začína študovať fotografiu na Ryerson Polytechnical Institute. Po absolvovaní inštitútu si v roku 1975 otvára vlastný ateliér. Koncom sedemdesiatych rokov sa z neho stáva významná osobnosť fotografické scény. Fotografuje pre najznámejšie svetové firmy /General Motors, Apple, Canon, Mercedes …/. Zároveň sa zvyšuje aj záujem o jeho citlivé čiernobiele fotografie, ktoré sa neskôr objavujú v jeho knihe Mramorová žena. Úspech zožala aj Dojčova kniha Americké sny, v ktorej sa autor prezentoval nezvyčajnými surrealistickými gýčovými farebnými fantáziami. Ako spoluautor poskytol svoje fotografie do ďalších šiestich úspešných knižných titulov. V osemdesiatych rokoch sa začal venovať plagátovej tvorbe. Vypracoval sa na uznávaného autora a časom aj na spoločníka jedného z najznámejších vydavateľstiev v Toronte. Práve v Toronte absolvoval Dojč tri samostatné výstavy svojich fotografií. Dve výstavy oslovili aj verejnosť na Slovensku, v Bratislave a v Humennom. Od roku 1976 získal Juraj Dojč za svoju prácu niekoľko ocenení v Kanade a USA. Dojčov plagáty a fotografie sa nachádzajú v súkromných zbierkach zberateľov a galériách na celom svete.


Dvonč Ladislav, Dr.Sc., PhDr.
jazykovedec
n.: 24. 11. 1926 Humenné
Svoje ranné detstvo prežil v Humennom. Štátnu ľudovú školu a štátnu meštiansku školu ukončil v Medzilaborciach. V rokoch 1939 – 1945 študoval na Štátnom slovenskom gymnáziu v Levoči. Vysokoškolské štúdia absolvoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave /1945 – 1948/ a na Humanistickej fakulte Jagelovskej univerzity v Krakove /1948 – 1949/.V rokoch 1949 – 1991 pracoval v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, kde v rokoch 1963 – 1971 pôsobil ako vedecký tajomník. Titul PhDr. získal v roku 1950, v roku 1960 získal vedeckú hodnoť CSc. a v roku 1986 vedeckú hodnosť Dr.Sc. V súčasnosti pracuje v oblasti výskumu slovenského spisovného jazyka / hláskovanie, pravopis, jazykovedná terminológia, gramatická výstavba jazyka, najmä morfológia/. Venuje sa práci v oblasti kultúry spisovného jazyka, onomastickému výskumu a práci v oblasti dejín slovenskej jazykovedy, príležitostne aj štúdiu staršieho slovenského spisovného jazyka. Zaoberá sa aj otázkami rozvoja slovenskej polygrafie. Je autorom viacerých knižných prác: Rytmický zákon v spisovnej slovenčine /1955/, Bibliografia slovenskej jazykovedy za roky 1948 – 1952 /1957/, Bibliografia slovenskej jazykovedy za roky 1953 – 1956 /1958/, Bibliografia slovenskej jazykovedy za roky 1957 – 1960 /1962/, Bibliografia slovenskej jazykovedy za roky 1961 – 1965 /1970/, Dynamika slovenskej morfológie /1984/, Slovenskí jazykovedci – Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov /1925 – 1975/ /Martin 1987/, spoluautor kolektívneho diela Morfológia slovenského jazyka /1966/. Je členom autorského kolektívneho diela Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny /Bratislava 1989/.
Je hlavným spoluautorom Pravidiel slovenského pravopisu /1991/, je autorom 405 hesiel Encyklopédie jazykovedy /1993/ a v roku 1997 vyšlo pokračovanie jeho veľkého bibliografického diela Slovenskí jazykovedci, ktoré obsahuje osobné bibliografie slovenských slovakistov a slavistov za roky 1976 – 1985.Publikoval vyše 350 vedeckých štúdií, vyše 160 časopiseckých bibliografií, množstvo článkov, referátov, recenzií, ďalších príspevkov. Pravidelne prispieval do rozhlasovej jazykovednej poradne. Súpisy jeho vlastných prác zaberajú desiatky strán. Bol členom viacerých odborných komisií Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, názvoslovných komisií a dlhoročným členom redakčných rád časopisu Slovenská reč a Slovenský jazyk a literatúra v škole.
V roku 1986 bol ocenený Zlatou čestnou plaketou Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách, v roku 1996 Striebornou medailou SAV.


Erdélyi Gabriel, Mgr.
scénograf
n.:03. 11. 1944 Humenné
Po ukončení Základnej školy v Humennom pokračoval v rokoch 1959 – 1963 v štúdiu na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. Na oddelení výstavníctva ho viedli profesor R. Filla a F. Moravčík. Vysokoškolské štúdium absolvoval v Bratislave na Vysokej škole výtvarných umení u profesora D. Millyho v rokoch 1963 – 1965. Odbor scénografie študoval u profesora L. Vychodila na Vysokej škole múzických umení v rokoch 1965 – 1970. V tomto období vycestoval na študijnú cestu do Talianska, Francúzska a Holandska. V roku 1991 Vycestoval do USA, Austrálie a na Nový Zéland. Od počiatku svojej praxe sa G. Erdélyi špecializoval na televíznu a filmovú scénografiu. Pripravoval scény k rôznym druhom programov, prevažne však v oblasti hudobného a zábavného charakteru. Od roku 1971 až do roku 1992 pôsobil v Slovenskej televízii ako architekt. Od roku 1992 je v slobodnom povolaní. Často spolupracoval s režisérom J. Roháčom.
Je autorom scény pre Bratislavskú lýru 1978 – 1980, Zlatého slávika 1981, detskú reláciu Zlatá brána, hudobné relácie ako Musica viva, Filmové melódie, Úsmev ako dar, Prix Danube, Telemúza, Repete, Miss 1992, Memento a mnoho ďalších. Od roku 1966 sa zúčastňuje výstav scénografickej tvorby doma i v zahraničí.


Frank – Zemplínsky Jozef
hudobný skladateľ
n.:04. 09. 1920 Humenné
u.: 06. 01. 1974 Mníchov, NSR
Základy hudobnej teórie a hry na klavíri a harmonike získal v Humennom od matky. V rokoch 1933 – 1941 študoval na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi a súčasne sa súkromne učil hre na husle a klavíri. V rokoch 1941 – 1942 absolvoval štyri semestre na Právnickej fakulte UK v Bratislave. V roku 1942 sa stáva hudobníkom z povolania. Často vystupoval v slovenskom rozhlase a v rokoch 1946 – 49 sa vypracoval na externého sólistu. So svojou kapelou popularizoval slovenskú tanečnú pieseň a rozširoval estrádny žáner na Slovensku. Postupne sa vypracoval na jedného z najlepších swingových interpretov. Neostal len pri hraní, ale v duchu rozvoja svetovej tanečnej hudby vytvoril množstvo pozoruhodných kompozícií, ktoré sa zaradili do zlatého fondu slovenskej tanečnej a populárnej hudby. Texty mu písal Otto Kaušitz, Vít Ilek, Július Mazanec a ďalší. Skomponoval vyše sto tanečných piesní. Medzi interpretov jeho skladieb patrili Viera Racková, Bea Litmanová, Viera Palatová, Melánia Olláryová. Gabriela Hermelyová, ale predovšetkým František Krištof Veselý, ktorý bol aj jeho dobrým priateľom. Ktože by z dnešných šesťdesiatnikov nepoznal v päťdesiatych rokoch populárne tango Skôr než odídeš…, naspievané nie menej populárnym Františkom Krištofom Veselým? Táto skladba bola vydaná aj v maďarskej a nemeckej verzii. V zahraničí mala úspech aj pomalá rumba Modré pobrežie. Z poliek najväčší úspech zožala Fašiangová polka, ktorá sa zaraďuje medzi najlepšie diela a pre svoju všeobecnú popularitu zľudovela. Okrem nich treba spomenúť ďalšie, nie menej známe piesne, ako je: Trošku ty a trošku ja, Odbilo veľa hodín, Ja viem všetko, Pošepkaj mi tíško, Karambo Pedro a mnoho iných. Jozef Frank-Zemplínsky napísal aj niekoľko výrazných a technicky náročných skladieb pre harmoniku. Je autorom dvoch operiet a muzikálov.

Dielo:
tanečné piesne: Kráčam v rytme. Bratislava 1945; Album tanečných piesní. Bratislava 1946; Milión sŕdc. Bratislava 1946; Pošepkaj mi tíško. Bratislava 1946; Hmla šedivá. Bratislava 1947; Ja by som ti chcel spievať tango. Bratislava 1947; Sklamanie, Bratislava 1947; Skôr než odídeš… Bratislava 1947; Odkiaľ vás poznám? Bratislava 1951; Trošku ty a trošku ja. Bratislava 1947; Čo je s vami dievčatá?; Neodtajíš; Noc v Paríži; Odbilo veľa hodín; Oduč sa to, môj milý; Pošepkaj mi tíško; Strapatá hlavička; Valéria; – budovateľské piesne: Pieseň brigády; Pieseň nováčkov; Vpred za pokrokom.
estrádna hudba: Karneval; Manuella; Traja mušketieri.
opereta: Cyprián Hriešnik
hudobná veselohra: Ďaleká cesta. Bratislava 1950;
muzikál: Skôr než odídeš (libreto Otto Kaušitz)


Gossányi Peter, PhDr.
redaktor, karikaturista
n.: 26. 01. 1947 Humenné
Po ukončení Základnej školy v Humennom absolvoval Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave. V štúdiu pokračoval na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, kde v roku 1972 ukončil odbor slovenčina – výtvarná výchova. Po ukončení vysokoškolského štúdia pôsobil tri roky na Gymnáziu v Snine. V roku 1975 začal pracovať ako redaktor Československej tlačovej agentúry (dnes Tlačová agentúra Slovenskej republiky), kde pôsobí dodnes. Od roku 1971 publikuje v rôznych denníkoch a časopisoch kreslený humor a aforizmy. Aforizmy P. Gossányiho sa často objavujú aj v rôznych rozhlasových reláciách.
Na Slovensku pravdepodobne niet novín, či časopisu, kde sa skratka ”Pg” neobjavila.
Peter Gossányi sa pravidelne zúčastňuje výstav a súťaží v oblasti kresleného humoru doma i v zahraničí.


Grosman Ladislav
spisovateľ
n.: 04. 02. 1921 Humenné
u.: 1977 Izrael
V Humennom ukončil ľudovú školu, gymnázium navštevoval v Michalovciach. V Michalovciach 1939-41 bol úradník, neskôr robotník v tehelni v Humennom. Vojak slovenskej armády v rokoch 1941–43 so zaradením do pracovnej služby, 1943–44 sa skrýval pred fašistickou perzekúciou ako rasovo prenasledovaný, 1944–45 internovaný v pracovnom tábore v Zemianskych Sadoch. Po oslobodení v rokoch 1945–49 študuje na vysokej škole politiku a sociológiu, 1953-58 na Vysokej škole pedagogickej v Prahe predmety psychológia a pedagogika. V rokoch 1950-52 je redaktorom Pravdy v Prahe, 1953-65 pracuje v Slovenskej knihe v Prahe, od 1957 redaktor buletínu Nové knihy, neskôr Učební pomůcky, od 1965 zamestnaný v Čs. štátnom filme v Prahe – Barrandove ako scenárista, roku 1968 odchádza do Izraela. Ladislav Grossman je autorom viacerých noviel a poviedok zo života Židov na východnom Slovensku, najmä o ich prenasledovaní počas Slovenského štátu. Je autorom scenára filmu Obchod na korze, ktorý do filmovej reči pretlmočil Ján Kadár, a ktorý v roku 1966 bol odmenený Americkou akadémiou filmových umení Oscarom za najlepší neamerický film roka.


Guzanin Štefan, Doc. MUDr. CSc.
plastický chirurg
n.: 24. 09. 1939 Humenné
V rokoch 1957 – 1963 študoval na Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach. Po absolvovaní medicíny sa špecializoval najmä na plastickú, rekonštrukčnú a estetickú chirurgiu. Zároveň prednášal na lekárskej fakulte. Na Lekárskej fakulte Masarykovej univerzity v Brne získal titul kandidáta vied. Prácou “Chirurgické riešenie vrodených vývojových chýb ruky” sa habilitoval na docenta. Absolvoval niekoľko odborných stáží, najmä na klinikách v Bratislave, Brne, Minsku, Prahe a Moskve. Od roku 1970 publikuje rozsiahlejšie odborné práce v medicínskych časopisoch doma i v zahraničí. Predniesol viac než stodvadsať odborných prednášok na rôznych sympóziách ako autor a v 35 prípadoch ako spoluautor tém.
V súčasnosti je súdnym znalcom v odbore zdravotníctva v odvetví chirurgie.
Viac než dvadsať rokov zastáva post podpredsedu výboru Slovenskej spoločnosti plastickej chirurgie.
Od roku 1984 je prednostom Kliniky plastickej rekonštrukčnej a estetickej chirurgie Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach.


Hadik Vojtech
veľkostatkár
n.: 27. 09. 1822 Humenné
u.: 17. 03. 1880 Košice
Gróf Vojtech Hadik pochádzal z humenskej šľachtickej rodiny. otec bol dôstojník, matka pochádzala z rodiny Vandernátovej. Aj syn túžil po kariére dôstojníka. Zapísal sa na štúdium v námorníckej akadémii v Rijeke, potom od roku 1840 slúžil vo vojenskom námorníctve. Po dvanástich rokoch služby sa stal korvetným kapitánom a pobočníkom arcivojvodu Maximiliána, neskoršieho mexického cisára.
Od roku 1860 pracoval na štábe vojenského námorníctva a pred odchodom do výslužby r. 1861 bol povýšený na kontradmirála.
Po odchode z vojenského námorníctva sa venoval hospodáreniu na rodinných majetkoch, ale prevažne sa zdržiaval v Košiciach, kde aj zomrel.


Klimčák Mikuláš
akademický maliar
n.: 16. 11. 1921 Humenné
V rokoch 1943 – 1945 študoval na oddelení kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave u J. Mudrocha. V roku 1948 ukončil Vysokú školu umeleckého priemyslu v Prahe u profesorov Františka Tichého a Jozefa Nováka. Po dvojročnom pôsobení na východnom Slovensku žije od roku 1950 v Bratislave. Venuje sa prevažne monumentálno – dekoratívnej tvorbe. Pracuje so širokou škálou monumentálnych techník. Od tkanej, viazanej tapisérie, art protisu, textilnej koláže a aplikácie, cez mozaiku, guby, štukolustro, vitráž, betónovú a drevenú plastiku. V komornej oblasti dáva prednosť ikonám, kolorovanej grafike, maľbe akrylom a temperu. Aktívne rozvíja historickú, náboženskú a etnografickú tematiku. Jeho inšpiráciou je slovanský dávnovek, Cyrilo-Metodská tradícia, dejiny kresťanstva, ale aj nesmrteľnosť, materstvo, rodina a spoločnosť.
Zúčastnil sa viacerých kolektívnych výstav doma a v zahraničí.
Samostatné výstavy:
1961 Bratislava, Košice,
1971 Bratislava, Komárno, Nitra,
1972 Košice, Humenné, Berlín, Praha,
1986 Bratislava, Komárno,
1987 Trenčín, Nový Smokovec, Trebišov, Užhorod, Prešov, Humenné,
1990 Košice,
1991 Bratislava, Nitra, Piešťany, Vranov, Terchová, Humenné,
1993 Kúty, Bratislava, Košice,
1994 Trebišov, Užhorod, Michalovce, Budapešť, Praha,
1995 Bratislava,
1996 Humenné, Prešov,
1997 Medzilaborce
Práce Mikuláša Klimčáka sa nachádzajú v slovenských múzeách, galériách, súkromných zbierkach. Gobelíny a obrazy zdobia priestory vrcholných inštitúcií Slovenskej republiky.


Kočan Mikuláš
dramaturg, scénarista
n.: 08. 02. 1946 Humenné
V rodnom meste navštevoval základnú a strednú školu. Po absolvovaní dramaturgie na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v roku 1969 začal pracovať ako dramaturg vysielania pre deti a mládež v Slovenskej televízii Bratislava. Publikovať začal už počas stredoškolských štúdií, kde redigoval študentský časopis (Gymnázium Humenné) Cesta mladých.
Knižne debutoval zbierkou náladových a ľúbostných veršov Chvenie /1965/.
Druhá zbierka básní Nevesta v daždi vyšla v roku 1970 a tretia pod názvom Z blata a slamiek v roku 1974.
Pre deti a mládež vydal zaujímavú knižku pod názvom Aspoň jeden deň do slonom už v roku 1966.
Odvtedy je autorom mnohých rozhlasových, televíznych a divadelných hier.


Kočanová Annamária
herečka
n.: 26. 07. 1953 Humenné
Kočanová Annamária, tiež Nina, absolvovala v Humennom základnú i strednú školu. Počas školy navštevovala ľudovú školu umenia, hru na klavíri, baletný odbor, spievala v zbore, recitovala a účinkovala v školských divadelných predstaveniach. Na základe konkurzu v roku 1972 nastúpila ako elévka do činohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove, kde pôsobila dve divadelné sezóny. Mimoriadne vhodne zapadla do typovej skladby vznikajúceho a úspešne sa formujúceho Divadla pre deti a mládež v Trnave, v ktorom od roku 1974 pôsobí až dodnes ako sólistka činohry. Počas dvadsaťpäťročného účinkovania na doskách profesionálneho divadla stvárnila takmer sedemdesiat divadelných postáv v hrách našich i zahraničných autorov, väčšinou veľkého a stredného rozsahu.
Prirodzené umelecké danosti predurčovali A, Kočanovú po dlhé roky k stvárneniu postáv mladých veselých dievčat alebo romantických dievčat, či mladých žien so silnými lyrizujúcimi prvkami.
V neskoršom období si úspešne osvojila herectvo nadsádzky, odstupu, komentovania i dištancu, v neposlednom rade aj decentnej karikatúry s mierne melancholickým i nostalgickým podtextom.
Patrí medzi zjavy, ktoré sústreďujú na seba záujem obecenstva a získavajú si prirodzené sympatie.
Okrem hereckej profesie pôsobí v divadle od roku 1991 ako asistentka réžie a tretí rok vyučuje na literárno-dramatickom odbore Základnej umeleckej školy v Trnave.


Kováč Dušan, DrSc., PhDr.,
spisovateľ, historik
n.: 03. 01. 1942 Humenné
Základnú a jedenásťročnú strednú školu navštevoval v rodisku. V štúdiu pokračoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde ukončil odbor história – ruština v roku 1964. V rokoch 1966 – 1968 pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Partizánskom a v Bratislave. Od roku 1968 pracuje v Slovenskej akadémii vied v Bratislave. Spočiatku v Ústave dejín európskych socialistických krajín a od roku 1981 v Historickom ústave. V roku 1969 získal D. Kováč doktorát filozofie a v roku 1974 hodnosť kandidáta historických vied. V roku 1991, obhajobou práce Nemecko a nemecká menšina na Slovensku / 1871 – 1945/ získal titul doktora historických vied /DrSc/.Od roku 1968 publikoval v odbornej oblasti viac než sto článkov a štúdií. Knižne vyšli aj práce: Od Dvojspolku k politike anšlusu, Kolejáci, Muži deklarácie, Nemecko a nemecká menšina na Slovensku, Slovensko v Rakúsko-Uhorsku, Milan Rastislav Štefánik a Slovenské dejiny (spoluautor). V roku 1968 sa stal členom Slovenskej historickej spoločnosti, od roku 1991 je predsedom Slovenského národného komitétu historikov, od roku 1996 sa stáva členom korešpondentom Royal historical society v Londýne a od roku 1997 členom Collegia Cardia v Mníchove. Absolvoval pracovné pobyty v Maďarsku, Nemecku, Spojených štátoch amerických, Veľkej Británii a Rakúsku. Od roku 1990 je riaditeľom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, od roku 1993 poradcom prezidenta Slovenskej republiky. literárna činnosť D. Kováča sa datuje od stredoškolských štúdií v Humennom, kde spolupracoval so študentským časopisom Cesta mladých.
Od roku 1959 publikoval v Mladej tvorbe, neskôr aj v Slovenských pohľadoch a v Novom slove – básne i prózu.
Prostredníctvom esejí, poviedok a rozhlasových hier prezentuje svoju tvorbu aj v rozhlase a v televízii (najmä hry pre mládež). Knižným debutom D. Kováča sa v roku 1971 stala zbierka poviedok a čŕt Prevteľovanie. Druhým knižným debutom je básnická zbierka Zväčšeniny, ktorá vyšla v roku 1973.
Koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov nasledovali ďalšie tituly : Tajomstvá /1978 a 1984/, Prvý deň prázdnin /1981/, Deväť studničiek /1984/. Niektoré jeho literárne práce boli s úspechom preložené do nemčiny a maďarčiny.