O šikovných, nešikovných a o tom, prečo je to tak…

Nechtiac som zachytil rozhovor dvoch pánov.
„Ako sa máte, pán sused? Už som vás dosť dlho nevidel so psom na prechádzke.“
„Čo vám budem hovoriť, ako sa majú dnešní dôchodcovia? Nestojí to príliš za veľa. A Broka už nemáme, pred týždňom nám uhynul, však už mal 17 rokov.“

„Nového psíka nechcete?“
„Radšej nie! Moja žena sa z toho doteraz nespamätala – a platiť za psa také nekresťanské dane, budeme mať teraz viac na lieky. Doma máme ešte korelu a rybky…“
„Však za psa v meste neplaťte! Urobte to, ako moja sestra. Prihlásili si obidvoch psov na dedinu k babke. Tam je to o viac, ako o polovicu lacnejšie. Starosta bol rád, dostal zadarmo peniaze do pokladne a sestre nikto nemôže nič. Tvrdí, že psy patria babke, tá je chorá a o psov by sa jej nemal kto postarať“.
„A to sa takto môže?“
„A čoby nie? Však len sprostí a chudobní nech platia. Tí, čo majú rozum, ušetria…“

Neveriacky sme krútili hlavou viacerí. Nielen smutný pán sused v rokoch, aj niektorí z nás, čo sme spolu s ním čakali v rade pred trafikou. V ten istý deň som v rádiu zachytil rozhovor s nešťastným primátorom. Vylieval si srdce, aké „strašné obdobie teraz prežívajú mesta a obce, pretože ich pokladne sú prázdne a v mestách hrozí krach“. Redaktorka sa ho opýtala, ako sa im darí šetriť výdaje a zlepšovať výber miestnych daní a poplatkov. Primátor odpovedal, že mali o tom porady na úrade, že zisťujú ako s týmto problémom boria inde, tiež už začali po trochu zverejňovať najväčších neplatičov na webe. Primátor to potom zaklincoval, že na zlepšenie výberu poplatkov bude nevyhnutné zamestnať ďalších úradníkov a nakúpiť techniku. Redaktorka sa pomaly, ale citeľne rozčúlila: „A keď prijmete nových zamestnancov, koľko vlastne chcete s ich pomocou celkovo vyzbierať a ušetriť z vnútorných rezerv?
„To je teraz možné len veľmi ťažko vyčísliť…“ odpovedal zadumaný primátor a ja som radšej vypol rádiu, aby ma netrafil šľak.

Prečo je to tak? Prečo stále nemáme na Slovensku samosprávu, ktorá by konala v záujme väčšiny? V rámcoch zákonnosti, podľa ekonomických pravidiel, transparentne – stručne povedané – podľa sedliackeho rozumu… Odpoveď väčšina z nás pozná. Pretože z cudzieho krv netečie a čo je doma, to sa počíta. Pretože aj keď v zákone už je, ale v praxi stále chýba osobná trestná zodpovednosť na podobné konanie a určite aj preto, že na Slovensku „v chládku“ sedí za svoje nezákonne počínanie tak málo primátorov a starostov.
Súčasný a vlastne dlhodobý zlý stav je nielen „zásluha“ primátorov a starostov, či poslancov na všetkých úrovniach samosprávy – ale je to vysvedčenie výsledkov aj reálnych možností zástupcov médií a vlastne nedostatočného záujmu verejnosti, ako celku.

Ale vrátim sa k poplatkom za psov.
Je možné bez prijímania nových úradníkov a nákupu počítačov zlepšiť výber tohto poplatku? A dokonca pritom aj verejne oddeliť psičkárov platcov od neplatičov? Stačí sa len inšpirovať samosprávou z Čiech. Na oficiálnej stránke nejedného mesta nájdete zoznam obyvateľov, ktorí svoj poplatok za štvornohého miláčika uhradili do mestskej pokladne. Verejnosť si bez veľkej námahy môže overiť, kto a ako z mestských chovateľov dodržiava nariadenie (VZN) a zároveň sa urobí aj verejná kontrola stavu psičkárov na území mesta. Žiadne porušenie zákona o ochrane verejných údajov nehrozí, pretože sa zverejní iba meno a priezvisko, plus adresa, na ktorej je pes prihlásený a vyplatená suma. Určite proti tejto možnosti nebudú chovatelia, ktorí za svojho psa riadne platia. Ale zdá sa, že naši mestskí a obecní poslanci sa veľmi nenáhlia so zlepšovaním výberu poplatkov? Prečo?
Určite preto, lebo oni svoje odmeny za účasť na zastupiteľstvách vždy dostanú.

Ľuboš Ondovčin


Tento text je súčasťou „Úvahy a komentáre“, nie je redakčným obsahom.