Na pamiatku neznámeho Vietnamca

Tento príbeh sa odohral už dávno, niekedy v období rokov 1995-96. Dejiskom bolo takzvané „staré“, mestské trhovisko v Humennom. Dodnes sa nachádza neďaleko malej železničnej stanice, v susedstve pre domácich známej reštaurácie Verchovina.

Na trhovisku vtedy predávali všeličo. Od zeleniny a ovocia, cez kuchynské potreby až po ošatenie a obuv. Neskôr vyšlo mestské nariadenie a trhovníci s oblečením, či podobným tovarom sa museli presťahovať na iné miesto. Pri Verchovine preto ponúkajú už iba poľnohospodárske produkty, prípadne výrobky domácich majstrov.

V jedno ráno som trhoviskom prechádzal a bez vlastného pričinenia som sa stal svedkom príbehu, ktorý mi doteraz zostáva v pamäti. Ten príbeh je veselý, aj smutný súčasne. Pre niekoho bude možno trochu, či viac vulgárny, ale v každom prípade je dosť možné, že sa na ňom zasmejete.
Hlavnou postavou je pre mňa už navždy neznámy vietnamský obchodník. Svoj textilný tovar si rozložil na jednom z pultov a podobne, ako ostatní trhovníci čakal, kto sa pri ňom pristaví.
V tom čase to nebolo nič výnimočné, lebo oblečenie, bielizeň a obuv sa v hojnej miere a za nižšie ceny predávali na Slovensku práve takýmto systémom. Samozrejme predávajúcich bolo oveľa viac, ako bolo voľných trhových stolov. V praxi to znamenalo, že kto prišiel na trhovisko skôr, ten mal šancu, že si ešte nájde voľný stôl. Ten, kto zmeškal mohol už len nadávať, alebo dúfať, že sa niektorý z predajcov zbalí a svoje miesto mu uvoľní.

V spomínané letné ráno prišla na humenské trhovisko aj blondína zo zlostným pohľadom. Mala impozantnú postavu, pripomínajúcu niečo medzi vojenským stanom a zápasníkom sumo. Vážila dosť dobre cez metrák a vysoká bola trochu menej ako dva  metre. Ako zvykol hovoriť môj kolega – typická zápasnica s jarmočným medveďom. Ale mne táto blondína postavou pripomínala tak trochu zväčšenú kópiu obľúbenej, dnes už nebohej českej herečky Heleny Ružičkovej.

Nebolo pochýb, že išlo na tomto trhovisku o známu predavačku, lebo niektorým trhovníkom zamávala a s inými sa pustila hneď do rečí. Rozprávala rusínskym nárečím a pomerne nahlas nadávala, že „vštky moji stoli už stihli obsaditi tote zasrané piaďmužiky – Rákosníky“.

(všetky moje stole už stihli obsadiť tí zasraní piaďmužíčci – Rákosníkovia) Tak sa totiž vtedy a možno ešte stále aj teraz prezývali na Slovensku žijúci Vietnamci.
Veľká blondína prísnym okom prezrela z výšky všetky stoly, alebo skôr trhovníkov a rozhodným krokom, ako tank si kliesnila cestu asi k najmenšiemu zo všetkých Vietnamcov. Chudák, ešte netušil, čo bude o pár minút nasledovať. Spoza pultu mu vytŕčala hlava so širokým úsmevom. V malých rukách držal asi najväčšiu podprsenku, akú som doteraz v živote videl. „Teť kupiť ťoťo, kupiť?“ (Chceš to kúpiť?) vítal veľkú blondínu, ktorá už stála pri jeho pulte so založenými rukami v boky. „Tote lachy može tvoja mati, kurva prodavati u Hanoju“  (tieto handry môže tvoja matka, kurva predávať v Hanoji.)

Je takmer isté, že Vietnamec netušil, ako mu blondína jeho mamu počastovala. Ale z tónu v jej hlase bolo zrejmé, že ponuka na kúpu obrovskej podprsenky pred plným trhoviskom smejúcich sa ľudí okolo, jej veľkú radosť neurobila. Ľudia sa zabávali, pretože podprsenka by Vietnamčíkovi pokojne mohla poslúžiť aj ako plecniak.

Veľká blondína už ale hrozivo stála pred pultom najprv len malého, ale o chvíľu veľmi nešťastného Vietnamca. Jeho tovar ležal prehľadne uložený na modrej plachte. Veľká blondína začala z oboch okrajov pultu rolovať plachtu aj spolu s tovarom, podobne ako sa stáča nejaký závin s plnkou.
Malému Vietnamcovi začal miznúť úsmev z tváre. Určite už pochopil, o čo sa snažila veľká blondína. Rýchlo sa postavil pred svoj pult, mával rukami a rozhorčeným hláskom pišťal: „ťo ti mi robiť??! Nechať šeťko tak! Mi nemože zoberať šeťky veci. Išla! Išla!!!“ Čoraz zlostnejšie už nielen mával rukami, ale aj dupal nohami. Bolo to však márne. Všetci sme s napätím čakali, čo bude nasledovať ďalej. Ľudí v okolí tohto pultu začalo pribúdať a šou už naberala obrátky.
Veľká blondína s úsmevom na tvári držala na rukách „štrúdľu“ z jeho tovaru. Malý Vietnamec sa pred ňu odvážne postavil. Zaujal bojový postoj ako z ázijských filmov, päste zovreté ako boxer a už sa zdalo, že veľká blondína pravdepodobne schytá od neho zopár úderov do mastného brucha.

Keď ste niekedy videli japonský zápas sumo, tak toto bola práve jeho grotesktná verzia. Na jednej strane malý Vietnamec poskakoval a šermoval rúčkami, ako taký rozzúrený teriérik. Na druhej strane dvojmetrový Golém z hory mäsa a slaniny, so „štrúdľou“ v náručí. Zrazu z ničoho nič blondína hodila štrúdľu Vietnamcovi rovno do náručia. Spoza obrovského balíka mu nebolo pomaly ani hlavu vidieť. Napriek tomu tam pred ňou odhodlane stál a asi od bezmocnosti zakričal: „ti piťa jedna, ťo je jen moj stol!!!“

A veľká blondína nečakala ani chvíľu. Postavila sa pred neho a obrovským, natriasajúcim sa bruchom, presne ako zápasník sumo, narazila plnou „parou“ do Vietnamčíka so „štrúdľou“ na rukách. Samozrejme s takou ohromnou silou určite nerátal. Preletel vzduchom, možno do vzdialenosti jedného metra a našťastie neskončil na zemi, ale medzi balíkmi s tovarom ostatných trhovníkov. Blondína už stála pri uvoľnenom stole. Mávala rukou a kričala na svoju kolegyňu, ktorá medzitým postávala neďaleko, pri ich aute naloženom do vrchu rôznymi škatuľami. „No Máňo, čoho tam tiko stojiš!? Raz-dva tu ponos štrimfle, bo treba prodavati“. (Maňo, čo tam toľko stojíš!? Raz-dva prines punčochy, lebo treba predávať“.

Okolo stojací ľudia sa dobre zabávali a smiali, pretože také divadlo sa určite každý deň nevidí. Malý Vietnamec sa medzitým vyhrabal spomedzi textilu. Už znova niečo vykrikoval, ale teraz v rodnom jazyku. Zdalo sa, že vôbec nemá chuť sa len tak ľahko vzdať svojho vytúženého a teraz obsadeného stola. „No len, poď, poď tu, ty malki rakosníku. A tipirko poletiš aj s timi tvojima lachami rivno do kanala“ (no poď, poď – ty môj malý Rákosníček a teraz už poletíš aj s tými handrami rovno do kanála) zastrájala sa nahlas veľká blondína.

Nešťastný Vietnamec si zaiste uvedomil obrovský nepomer síl a určite už viac nechcel byť “lietajúcim trhovníkom“. Stal tam zjavne rozčúlený, ale v dostatočnej vzdialenosti od veľkej blondíny. Vtedy predniesol pamätné slová, ktoré sa nedajú zabudnúť: “setko kokot, setko kokot!“ V jeho hlase bolo cítiť veľa emócií. Rozhorčenie, žiaľ, krivdu aj beznádej. A my, čo sme tam postávali v jeho okolí, sme na jeho obranu neurobili absolútne nič. Namiesto toho, sme sa smiali ako blázni a zabávali na bezcharakternosti drzej blondíny s veľkým bruchom a ešte viac na vyplašenej tvári Vietnamca.

Dodnes som na jeho pamätné slová nezabudol. Škoda, že som sa nedozvedel, čo tým výkrikom vlastne myslel. Či to, že všetci, čo sme tam stáli, sme boli kokoti, alebo či všetko bolo v tomto pre neho nešťastnom momente na kokot.

Je to vlastne úplne jedno a každý si môže vybrať, čo uzná za vhodné. Všetkým mojim priateľom a známym, som už tento príbeh vyrozprával s dovetkom, že dvoma pamätnými slovami, odhalil vtedy Vietnamec vlastne podstatu možno aj nášho bytia.
Skúste si na to spomenúť, keď aj vy budete s nervami v koncoch.

Ľuboš Ondovčin
(november 2011)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.