Mesto SEČOVCE

Mesto Sečovce sa nachádza v okrese Trebišov. Podľa počtu obyvateľov 7819 (r. 2005) bolo 92. najväčšie mesto na Slovensku, v roku 2010 má 8125 obyvateľov. Jeho rozloha je 32,29 km2.
Leží v západnej časti Východoslovenskej nížiny pri jej prechode do Podslanskej pahorkatiny vo výške 140 m n. m.. Mesto obopínajú východné svahy Slanských vrchov.

Územie sa zvažuje smerom Z – V z podhoria Slanských vrchov až po nivu potoka Trnávka.. Z hľadiska klimatických oblastí patria Sečovce do teplej, mierne suchej klimatickej oblasti. Mestom preteká potok Trnávka.

Ilustračné foto: Mesto Sečovce

 

Z dejín mesta…

Mesto od najstarších čias
Archeologické nálezy dokazujú osídlenie územia mesta už v mladšej dobe kamennej – neolite (5000 – 4000 r. pred n. l.). Práve z neolitu pochádza najviac nálezov pravekého osídlenia mesta aj jeho okolia.  V centre mesta boli z tohto obdobia nájdené narušené sídliskové objekty bukovohorskej kultúry. Ďalšie sídliskové objekty pochádzajú z neskorej doby kamennej – eneolitu (4000 – 3000 r. pred n. l.) a z doby bronzovej (1900 – 700 r. pred n. l.).
V dobe halštatskej a laténskej (700 r. pred n. l. – n. l.) tu pravdepodobne sídlili Keltovia.
Tí sa zdržiavali na území Zemplína asi do roku 50 pred n. l. Rímska ríša na územie Zemplína a Sečoviec nikdy nezasahovala, preto sa tu mohli usadiť v 2.a 3. storočí n. l. barbarské germánske kmene.
Tieto kmene mali obchodné styky s Rímskou ríšou, o čom svedčia aj nálezy rímskych mincí z okolia Sečoviec. Zo 7 – 9 storočia n. l. už pochádzajú slovanské sídliská.

Prvé písomné zmienky
O tom, že Sečovce existovali už pred rokom 1245 svedčí najstaršia písomná zmienka z tohto roku, kde v listine uhorského kráľa Bela IV kráľ potvrdzuje, že šľachtic Ján, syn Andronika predal šľachticovi Petrovi z rodu Aba územné majetky dedín Albinov a Techna (neskôrDvorianky). Pri opise hraníc sa spomína, že tento majetok susedil na západnej strane s chotárom Sečoviec. Listina z roku 1320 uvádza, že obec patrila rodu Miczu bán a hradu Purustian (Parustan). Kataster vtedajších Sečoviec sa však nekryl s dnešným osídlením. Obec sa rozkladala viac na severozápad (dnešné Vinice).
Podľa písomných jazykových a archeologických prameňov môžeme usudzovať, že obec Seč, Sečovci, Sečovce, jestvuje už od 9. storočia nepretržite. Tak by mesto patrilo k najstarším mestám a obciam v okolí.

Opis erbu
Modrý štít na ktorom sa nachádza strieborná orlica so strieborným polmesiacom v pravom spodnom rohu a hviezdou v ľavom hornom rohu štítu. Erb bol navrhnutý podľa pečatidla zo 16.storočia s kruhopisom SIGILLVM. OPPIDI . * . GALSZECS – tb. XXII. Odtlačky pečatidla sa zachovali na písomnostiach z rokov 1684 a 1696. Na erbe je znamenie rodu Gálszéciovcov, ktorým mesto patrilo. V 15. storočí ich rod vymrel.

Sečovce v stredoveku
V roku 1356 náležali Sečovce zemplínskemu županovi Gállovi Szécimu. Maďarizovaný názov mestečka bol rozšírený o meno Gál (Gálszéc). Z roku 1414 pochádza najstarší zápis, ktorý hovorí o Sečovciach ako o mestečku. Od roku 1437 sa už Sečovce spomínajú ako zemepánske mestečko s jarmočným právom a mýtom. Kráľ Žigmund povolil každoročne konanie dvoch jarmokov, jeden na sviatok Martina, druhý na Žofiu. Dokumenty z rokov 1438 a 1448 spomínajú Sečovce ako „oppidum“ a dokument z roku 1466 ako „civitas“. V 15. storočí sa Sečovce dostali do styku s bratríkmi, prívržencami doznievajúceho husitizmu, ktorí tvorili časť vojska českého vojvodcu Jána Jiskru. Bratríci vedené Jánom Talafusom mestečko okupovali v rokoch 1439 – 1459. Vystavali tu opevnený vojenský tábor s hradom, ktorý existoval do roku 1458. V roku 1447 sa Sečovce spomínajú ako „ forfolicium“, t.j. pevnosť.
Po porážke bratríkov vojskami Mateja Korvína napadol v roku 1466 Sečovce trebišovský hradný pán, vtedajší hlavný župan Štefan Perényi a a vytrhol ich z  vlastníctva rodu Szécsiovcov. Týmto činom pohneval kráľa Mateja Korvína, ktorý ho pozbavil funkcie hlavného župana. Listina z roku 1487 dosvedčuje, že rod Szécsiovcov bol neskôr znovu dosadený do Sečoviec. Sečovce sa stali sídlom podžupanov a v rokoch 1470 – 1490 sa tu prechodne konali zhromaždenia Zemplínskej stolice. Koncom 15. storočia rod Szécsiovcov vymiera. Po bitke pri Moháči (1526), kde osmanskí Turci porazili uhorské vojsko a uhorský kráľ Ľudovít II. zahynul sa uhorská šľachta rozdelila na dva tábory. Jeden si zvolil za kráľa Jána Zápoľského, druhý Ferdinanda Habsburgského. Šľachtic Peter Perényi, ktorému patrilo panstvo Trebišov sa pripojil na stranu kráľa Ferdinanda I. Z tohto dôvodu v roku 1528 časť Zápoľského vojska s vyše 200 jazdcami, ktorá prechádzala cez územie Zemplína do Humenného, vtrhla do Sečoviec, vyrabovala ich a niekoľkých zajatých obyvateľov odvliekla.
V 16. storočí sa Zemplínska stolica delila na 4 služnovské okresy – Podhorský, Ostrovný, Vranovský a Michalovský.
Sečovce a okolie vtedy patrili do tretieho, Vranovského služnovského okresu.  V roku 1600 sa pánmi Sečoviec stala rodina Szemereovcov a pripojila ho k panstvu Trebišov. V 16. a 17. storočí boli vlastníkmi väčšiny Sečoviec Drugetovci, ktorí boli zemepánmi mestečka vyše 100 rokov.
V roku 1654 sa na spiatočnej ceste z Blatného Potoka (Sárospatak) do poľského Lešna zdržal v Sečovskom zemepánskom sídle Ján Amos Komenský.
V 17. a začiatkom 18. storočia zasiahli Zemplín ozbrojené hnutia uhorských a sedmohradských stavov proti Habsburgovcom (stavovské povstania). Prvým bolo Bocskayovo povstanie. Odohrávalo sa v rokoch 1604 – 1606. Jeho vodca bol sedmohradské knieža Štefan Bocskay.
S pomocou tureckého sultána rýchlo ovládol Sedmohradsko a takmer celé Horné Uhorsko (Slovensko). V Sečovciach sa na podnet Valentína Drugeta zišlo zhromaždenie šľachty Zemplínskej stolice. Odoslali z neho požiadavky košickému hlavnému kapitánovi Belgiojosovi týkajúce sa nápravy náboženských krívd. Keďže sa nápravy nedočkali, pridali sa k povstaniu proti politike kráľa, ktorý v náboženských záležitostiach bránil záujmy rímskokatolíckej cirkvi. Táto udalosť nechala mesto dlho v nemilosti panovníckeho dvora. Rozpory v Bocskayovom tábore a nespokojnosť miest, ktoré ho obviňovali, že sleduje osobné ciele, nedostatočne bráni reformáciu a spája sa s Turkmi donútili Bocskaya pristúpiť na požiadavku viedenského dvora rokovať o mieri. Bocskayové panstvá spolu aj so Sečovcami ostali po prechode cisárskych vojsk spustošené. Nedodržanie podmienok Viedenského mieru Habsburgovcami viedlo neskôr k Bethlénovmu povstaniu (1619 – 1626). Vojska Gabriela Bethlena tiahli Zemplínom a rýchlo dobyli celé Slovensko.
V roku 1621 v Banskej Bystrici zvolili Bethlena za uhorského kráľa. Povstanie sa skončilo jeho smrťou v roku 1629. Ďalším bolo protifeudálne povstanie Petra Časára prebiehajúce v  rokoch 1631 – 1632.
V rokoch 1643 – 1711 prebiehali povstania vedené sedmohradskými vojvodcami z rodu Rákoci (Rákociovské povstania). V roku 1643 – 1645 sa na čelo povstania postavil Juraj I. Rákoci. Na jar v roku 1644 s podporou Švédska a Francúzska obsadil Košice a postupne celé Slovensko. Cisár Ferdinand III. bol donútený uzavrieť s ním v roku 1645 Linecký mier. V rokoch 1648 – 1660 vypuklo protihabsburgské povstanie vedené Jurajom II. Rákocim. Povstanie skončilo jeho porážkou v boji s bývalým lénnym pánom, tureckým sultánom. Najväčšie a posledné protihabsburgské povstanie z rokov 1703 – 1711 bolo vedené Františkom II. Rákocim, ktorý sa narodil v Borši. V roku 1703 mu vyslanci zatínskych povstalcov ponúkli velenie vojsk sedliackeho povstania.
Na čelo sedliackeho vojska sa postavil 16. 6. 1703. V roku 1704 už mal v moci celé územie Slovenska. V roku 1708 začalo povstanie upadať a postupne sa rozkladať. V roku 1711 počas neprítomnosti Františka II. Rákociho uzavreli s cisárom Saturmarský mier, ktorý ukončil najväčšie stavovské povstanie v Uhorsku. František II. Rákoci tento mier neuznal. Jednotlivé povstania zasiahli Sečovce tým, že obyvatelia boli do nich zapojení prostredníctvom svojich zemepánov. Tieto udalosti spôsobili značné škody a negatívne sa odrazili na hospodárskom živote mesta. Sečovce a jeho okolie ostali po povstaniach spustošené a takmer vyľudnené. Katastrofálnej situácii napomohla aj morová epidémia, ktorá vypukla v roku 1633.
Epidémia sa začala šíriť najprv v južnej časti Zemplínskej župy. Z veľkej časti postihla obyvateľstvo Sečoviec a takmer vyľudnila Albínov. Objavila sa ešte aj v rokoch 1644 – 1645, 1655, 1679 a do Zemplína bola znova zavlečená vojakmi, ktorí bojovali proti Turkom aj v roku 1739.
V roku 1647 pustošili mesto a jeho okolie turecké vojská a v roku 1676 kuruci.
Z roku 1633 pochádzajú prvé cechové listiny, ktoré nasvedčujú, že tu bol cech obuvníkov, v roku 1642 cech kožušníkov a krajčírov.
V roku 1777 sa zo 4 okresov Zemplínskej stolice vytvorilo 5 nových a zo 16 obvodov ostalo 15. Sídlom jedného z okresov sa stali Sečovce. V roku 1830 postihuje mestečko zemetrasenie.

Najtragickejšia udalosť ktorá v 19. storočí postihla územie Zemplína a Sečoviec bola epidémia cholery a následné Východoslovenské roľnícke povstanie, ktoré vypuklo v lete 25. júna 1831 v oblasti Trebišova a v zamutovsko – vranovskej oblasti.

Odtiaľ sa rozšírilo do Abovskej stolice, najmä do Košíc a ich okolia a ďalej do Šarišskej a Spišskej stolice. Jeho hlavnou príčinou bola hospodárska zaostalosť východoslovenskej oblasti, feudálne zotročovanie a vykorisťovanie domáceho obyvateľstva ako aj dôsledok zlej úrody na Zemplíne v roku 1830, ktorá zapríčinila hlad a znásobila zúfalstvo poddaného ľudu. Bezprostrednou príčinou povstania boli opatrenia proti epidémii cholery (cholerové povstanie), ako zákaz odchodu obyvateľstva na sezónne práce, násilné a netaktické počínanie feudálnej vrchnosti pri dezinfekčných prácach. Epidémia zasiahla Východné Slovensko začiatkom roku 1831. Sprevádzala ju povesť, že páni sa chystajú otráviť ľud a oslobodiť ich majú ruské vojská. Povstanie malo najprudší priebeh v okolí Trebišova a Vranova. Vzbúrení poddaní odmietali pracovať na panskom, napadali a vyháňali feudálnych pánov, stoličných úradníkov i lekárov. Ničili feudálne majetky a chceli sa stať slobodnými roľníkmi. Napriek rozsiahlosti povstaleckého teritória a veľkému počtu povstalcov sa pre živelnosť a nedostatočnú vyzbrojenosť podarilo feudálnej vrchnosti s pomocou privolaného vojska povstanie po mesiaci násilím potlačiť. Bolo to najväčšie protifeudálne povstanie poddaného ľudu. V Sečovciach a v ich okolí sa po epidémii nevyskytli roľnícke nepokoje a obyvatelia neprejavili sympatie k povstaniu, ktoré zúrilo v okolí Trebišova a Vranova.
V roku 1873 vypukla ďalšia veľká cholerová epidémia, ktorá si vyžiadala viac obetí ako epidémia z roku 1831.

V 19. storočí trpeli Sečovce aj pod hrozbami požiarov, ktoré spôsobili mestečku značné škody. Rozsiahle požiare zachvátili mesto 19. januára 1831 a v roku 1872.
Požiar, ktorý vypukol 10. mája 1895 zničil takmer celé Sečovce.
Požiar z 12. júna 1904 zničil opäť značnú časť mesta, novovybudovanú židovskú školu a synagógu.

Mesto v 20. storočí a dnes
Po prijatí Deklarácie slovenského národa 30. 10. 1918 v Turčianskom sv. Martine, kedy sa predstavitelia všetkých politických strán na Slovensku prihlásili k vytvoreniu spoločného štátu Čechov a Slovákov ovládali Sečovce úradníci bývalej uhorskej štátnej správy. Tí otvorene deklarovali potrebu zachovania celistvosti Uhorska. Avšak ľudové vrstvy v Sečovciach, Parchovanoch, Malých a Veľkých Ozorovciach vystúpili proti predstaviteľom uhorskej moci a otvorene sa prihlásili k spolupráci so SNR v Martine.
V Sečovciach bol vyhlásený vznik ČSR 6. 11. 1918, keď do mesta vstúpili od Michaloviec a Trebišova jednotky československých legionárov. Koncom apríla 1919 začala ofenzívu proti maďarským jednotkám československá armáda. 6. divízia československej armády postúpila pozdĺž demarkačnej čiary na územie Zemplína, ktoré ovládla spolu so Sečovcami 30. 4. 1919. Protiofenzíva Kunovej maďarskej armády nachádzala v Sečovciach a ich okolí stúpencov aj odporcov. 30. júna 1919 začala evakuácia maďarskej armády do priestoru za Tisou, ktorý bol určený za hraničnú čiaru Maďarska. Sečovce boli po vzniku ČSR poľnohospodárskou obcou.
V prvej polovici dvadsiatych rokov prebiehal politický boj o to, aby bolo sídlo okresu premiestnené  zo Sečoviec do Trebišova. V roku 1928 sa sídlom okresu stalo mesto Trebišov. Sečovce boli v rokoch predmníchovskej ČSR významným trhovým centrom Zemplína. Trhové práva odkúpili od rímskokatolíckej cirkvi 25.02.1925. V 30. rokoch preslávili mestečko krajinské jarmoky. Krajský úrad v Bratislave schválil v roku 1933 – 1936 pre Sečovce osem krajinských jarmokov ročne. V roku 1930 sa tu konala konferencia maloroľníkov, v  roku 1931 manifestácia proti fašizmu a 10. februára 1932 celoštátna demonštrácia nezamestnaných. Sečovce boli významným mikroregionálnym  strediskom so sústredenou remeselnou  a poľnohospodárskou výrobou a z toho prameniacim obchodom. To prilákalo židovské obyvateľstvo, ktoré tvorilo v tridsiatych rokoch 25% obyvateľov.
Po prijatí mníchovského diktátu 29.09.1938 sa urýchlil rozpad a následne zánik ČSR.
V roku 1938 dňa 29.septembra vyhlásila HSĽS autonómiu Slovenska.
Na základe reformy verejnej správy schválenej 25. júla 1939 boli Sečovce začlenené do Šarišsko – zemplínskej župy (vznikla 17.12.1939) a Trebišovského okresu, ktorý stratil po viedenskej arbitráži 19 obcí. Trebišov síce ostal sídlom okresného úradu, ale okresný súd a finančné úrady existovali naďalej v Sečovciach.

Mesto Sečovce

Počas druhej svetovej vojny pôsobili v okolí mesta partizánske skupiny napríklad tu pôsobil partizánsky oddiel Buďonnij. Od júna 1944 v čase ústupu nemeckých vojsk, sa zriadilo v meste ortskomando, ktoré v oblasti Dargovského priesmyku zabezpečovalo prípravné práce pre front. Ustupujúce hitlerovské vojská 101. horskej pešej divízie a 500. trestného práporu spolu s maďarskými jednotkami zničili v meste všetku telekomunikáciu, elektrické vedenie, železničnú trať a stanicu, finančnú budovu, poštu, okresný súd, tri kostoly, dva kaštiele, podmínovali všetky cesty a mosty, podpálili asi sto obytných domov, dva obilné sklady, pílu, dva mlyny, továreň na konfekciu, šnúrkareň, octáreň, výrobňu farbív a sviečok. Ničili všetko, čo nestačili odniesť.
Po nútenej evakuácii z vyše 5000 obyvateľov ostalo v meste len vyše 100 ľudí. Pri prenasledovaní ustupujúceho nemeckého vojska dosiahli jednotky 15. útočnej ženijnej brigády, pod vedením plukovníka M. D. Baraša 1 decembra 1944 prístup k Sečovciam. Prápory majora Fokina a majora Vasilevského mali preniknúť v noci z 1. na 2. decembra 1944 do mesta. Jeden prápor zo severu a druhý z východu. 2. decembra bolo mesto jednotkami 11. a 107. streleckého zboru oslobodené. V sedem týždňovom fronte zažili Sečovce ďalšiu pohromu, keď až do 18. januára 1945 podliehali neprestajným útokom a ostreľovaniu z výhodných pozícii opevneného Dargova. Jednotky 4. ukrajinského frontu prinútili nemecké vojská na ústup a 18. januára 1944 uvoľnili priechod Dargovským priesmykom. Po sedemtýždňovom fronte boli Sečovce zo 75% zničené. Front zanechal za sebou 22 000 obetí.
V meste priamo padlo do 1800 vojakov a 150 civilov. Ako obete deportácie a evakuácie sa odhaduje 1500 Sečovčanov.
Materiálne škody spôsobené vojnou sa dnes dajú ťažko vyčísliť. Mnohé zariadenia sa po vojne už neobnovili a zanikli.

V povojnovom období malo mesto nedostatok úradných miestností, obchodov, školských učební a bytov. V rokoch 1946 – 1947 bola obnovená elektrifikácia, telekomunikácie, budova pošty, budova železničnej stanice, vybudovala sa finančná budova a obnovili sa kostoly. 1. apríla 1948 prebehlo zlúčenie Kochanoviec so Sečovcami.  28. 1 1949 sa po 20 rokoch stávajú Sečovce znova okresným mestom. Obnovovalo sa aj mesto, keď v roku 1958 bol postavený nový kultúrny dom na základoch bývalého barónskeho kaštieľa na námestí pochádzajúceho z prvej polovice 19. storočia. Od roku 1954 existovalo v meste Vlastivedné múzeum. Jeho riaditeľom bol Štefan Korčmároš. 30. januára sa prevádzka múzea presťahovala do Trebišova.
V roku 1960 vznikol okres Trebišov a Sečovce boli do neho po 11 rokoch znovu začlenené. Zo Sečoviec prešla do Trebišova okresná vojenská správa, okresné oddelenie VB, OÚNZ, STS, OSP a i. V roku 1962 bol Sečovciam priznaný štatút mesta, ktorého správnym orgánom sa stal Mestský národný výbor.
V nedávnej dobe sa uskutočnila prestavba Námestia sv. Cyrila a Metoda a v roku  2002 bolo na námestí odhalené súsošie sv. Cyrila a Metoda.