Ako sa dobrý vojak Švejk vrátil do Humenného a už tam zostal…

HUMENNÉ – Predstavovať najznámejšie dielo významného českého spisovateľa JAROSLAVA HAŠKA Osudy dobrého vojaka Švejka by bolo určite zbytočné. Kniha o humorných príbehoch netypického vojaka si získala srdcia čitateľov na celom svete.

Bola preložená do mnohých jazykov, v ktorých dodnes vyniká najmä hĺbkou a životnosťou postrehov britkého satirika a humoristu, ktorý vedel geniálne vykresliť charakter a motívy myslenia a jednania skutočných, literárne štylizovaných, tragikomických hrdinov svojich próz, ducha doby. Švejk toto všetko stelesňuje, pravdaže, ako literárna postava, v Humennom však aj ako socha ozvláštňujúcu tamojšiu železničnú stanicu.

Haškova literárna pozostalosť je rozsiahla, žánrovo pestrá a čitateľsky mimoriadne úspešná. Spisovateľ po sebe zanechal viac ako 1200 humoresiek, poviedok, úvah, fejtónov, poznámok, čŕt a úvodníkov. Písal aj po nemecky a po rusky, pritom celé literárne dielo vytvoril za dvadsať rokov, ba vlastne na to potreboval menej času, keďže do tohto obdobia treba zahrnúť jeho túlanie a čas vojny.

Najúspešnejším sa však stal román Osudy dobrého vojaka Švejka, ktorý sa s neuveriteľnou samozrejmosťou zaradil medzi diela svetovej literatúry, tvoriace jej zlatý fond. Na všetky tieto a ďalšie podrobnosti zo svojich školských čias som si spomenul pri nedávnej návšteve mesta Humenné, druhého najväčšieho mesta historického Zemplína, ležiaceho v objatí karpatských vrchov na sútoku riek Laborec a Cirocha.

To, že má mesto priame železničné spojenie s Bratislavou, Prahou a Budapešťou, patrí k samozrejmým faktom. Od júna 1999 je však Humenné takto spojené aj s poľským mestom Sanok, o ktorom ešte bude reč. Oveľa väčšou zvláštnosťou je socha, akú nenájdete nikde na svete.

Švejk na železničnej stanici v Humennom

Kamenná kópia nezabudnuteľného obrázku Josefa Ladu stojí na železničnej stanici pri historickej studni a typickým pohľadom sa díva kamsi pred seba. Na studňu Jaroslav Hašek nezabudol ani vo svojich spomienkach. Nemohol, veď voda z nej mu tak veľmi chutila…

Sochu slávnostne odhalili 6. októbra 2000 a krstnými rodičmi boli podpredseda vlády Slovenskej republiky Ivan Mikloš a námestník ministra kultúry Českej republiky Ilja Racek. Krátko po tomto slávnostnom akte došlo ku kurióznej príhode, ktorú zaznamenala redaktorka istých regionálnych novín: jeden cestujúci si žiadal lístok na „Švejkovu stanicu“. Aj táto úsmevná príhoda svedčí o tom, že Humenčania veľmi rýchlo prijali Švejka medzi seba. Dielo humenského sochára Jaroslava Drotára meria vyše dvoch metrov a váži viac ako 150 kilogramov liateho kameňa. Stojí, pravda, trochu v úzadí , ale prehliadnuť ho nemožno. Tých, ktorí sem zavítajú, prekvapí a vyvolá v nich zvedavosť. Rovnako aj mňa. V prvom okamihu som bol presvedčený, že na myšlienku týmto originálnym spôsobom pripomenúť Švejka a jeho autora, prišli humenskí radní.

Čoskoro som však zistil, že pravda je, ako zvyčajne – niekde celkom inde. Podľa jedného z ľudových prísloví, kam čert nemôže, tam pošle ženu. A či poslal aj tentoraz nevedno, ale ak áno – veru dobre urobil.
Veľký kus vďaky za kamenného svedka humenskej minulosti patrí MUDr. Ivete Plšekovej. Kedy a ako vznikla myšlienka oživiť vojaka Švejka v Humennom?

„Od roku 1998, keď som nastúpila na Okresný úrad v Humennom ako zástupkyňa prednostu, mala som na starosti regionálny rozvoj – to znamená, že aj cestovný ruch, zahraničnú spoluprácu, oblasť kultúry. Často som vtedy premýšľala nad tým, ako pozitívne zviditeľniť mesto a jeho okolie. Mojim cieľom bolo zatraktívniť ho z hľadiska cestovného ruchu. Načrela som do histórie mesta a uvedomila som si, že kedysi cezeň viedla trasa, ktorou cestoval aj vojak Švejk na východný front. O myšlienke predstaviť a priblížiť netradičným spôsobom vojaka Švejka som ako prvým povedala priateľom z občianskeho združenia H-A-D, čo je Humenské združenie pre rozvoj.“


Navzdory „šimľom a štempľom“

Myšlienka členov združenia nadchla, a tak ju v krátkej dobe pomohli uskutočniť. Postupne si získavala čoraz viac sympatizantov, až napokon bolo isté, že pôjde o sochu dobrého vojaka Švejka na humenskej stanici. Že to bude jeho prvá oficiálna socha na svete, sa pani Plšeková dozvedela až neskôr.

Myšlienku postaviť sochu na železničnej stanici podporovali od začiatku samotní železničiari. Vonkoncom to však nebolo jednoduché, duch byrokracie, zaviaty sem hádam ešte z čias Rakúsko-uhorskej monarchie, vec komplikoval, alebo ju prinajmenšom spomaľoval.

Socha stojí na pozemku patriacemu ŽSR. Aby tam socha mohla stať, občianske združenie H-A-D si pozemok muselo prenajať. „Keď došlo k územnému konaniu, istili sme, že kvôli tomu, aby socha mohla stať, musíme podstúpiť hotovú tortúru. Podľa množstva požadovaných potvrdení a všelijakých dokladov to niekedy vyzeralo, ako keby sme sa chystali postaviť novú železničnú stanicu. Napokon sa všetko obrátilo na lepšie a my sme ocenili ochotu zástupcov Železníc Slovenskej republiky. Vďaka nim sme omnoho ľahšie zvládli celú papierovú vojnu, ktorá postaveniu sochy predchádzala.“

Po úspešnom boji so všemocným úradníkom velila logika krokov pokračovať. To, čo nasledovalo potom, je rovnako dôležité pre začiatok tradície a jej rozvíjania. „Rozhodli sme sa vypracovať projekt, ktorým sme Karpatskú nadáciu požiadali o grant,“ pokračuje Iveta Plšeková „dostal názov Po stopách dobrého vojaka Švejka. Uvedomili sme si, že o trasu sa delíme s viacerými štátmi. Mesto Humenné má už dlhodobú a dobrú spoluprácu s poľským mestom Sanok, ktoré leží tiež na tejto trase. Z toho dôvodu padlo rozhodnutie uskutočniť projekt ako medzinárodný – minimálne ako projekt dvoch štátov majúcich spoločnú hranicu“.

Neskôr, hlavne vďaka mimoriadne dobrým vzťahom s generálnym konzulom Českej republiky na Slovensku Jozefom BYRTUSOM a jeho nadšeniu, sa k projektu pridala aj Česká republika.

O projekte, ku ktorému sa čoskoro pridali aj mnohé ďalšie organizácie, napríklad Český spolok na Slovensku, pani Plšeková hovorí: „Pri jeho príprave sme vychádzali z viacerých faktov. Moja teória je, že Slovensko má veľa krás a zaujímavých miest. Žijú tu zaujímaví ľudia s bohatými tradíciami, históriou a kultúrou. Pre zahraničných turistov je zaujímavosťou aj tunajšia typická kuchyňa. No ukazuje sa, že všetky spomenuté danosti už dnes nepostačujú. Ak sa ktokoľvek rozhodne vybrať na dovolenku, podobných ponúk dostane veľa. Druhý faktor, ktorý zohral pri príprave projektu významnú úlohu – bola otázka, čo o Československu, respektíve o Slovensku vedia návštevníci alebo turisti.“

Pre niekoho filozof, pre iného prostáčik

Mnoho ráz sa domnievame, ba sme až presvedčení o tom, že o našej histórii vieme toho dosť, ak nie priam všetko, z individuálnej a kolektívnej ľudskej činnosti, rôznych spoločenských a vedných disciplín. Minulosť predsa musíme poznať, konštatujeme so sebauspokojením, je to naša skúsenosť, hoci sprostredkovaná inými, to, čo je neznáme, sa týka budúcnosti. A predsa (či práve preto) nás naše dejiny v mnohom ohľade znovu a znovu prekvapia. Tým, čo ešte stále nevieme o sebe, lebo vždy je to na prospech našej orientácie, vzťahov medzi ľuďmi.

Čiastočne o tom hovorí aj pani Plšeková: „Predovšetkým som si znova uvedomila, že kniha Osudy dobrého vojaka Švejka patrí medzi najviac prekladané knihy na svete, a to bol veľmi príjemný, hoci staronový objav. Zistila som, že na svete existuje mnoho klubov vojaka Švejka, v ktorom sa stretávajúci nadšenci a vyznávači pohľadu na svet, aký mal dobrý vojak Švejk. V bývalom Československu a aj na Slovensku sa i dnes niektorí ľudia dívajú na túto literárnu postavu ako na robustného prostáčika a človeka menej inteligentného a šikovného. Švejk je však vo svete – a dokonca hneď za slovenskými hranicami chápaný ako filozofická postava, ako človek, ktorý mal na veci okolo seba vlastný originálny názor. Aj v tých najhorších situáciách vedel veci obrátiť tak, aby boli veselšie, a pritom spoluvytvárali obraz o ľuďoch a dobe, v ktorej žili. Je to dobre známy a pravdivý obraz presného zrkadla, do ktorého sa Jaroslav Hašek pozeral vonkoncom nie iba preto, aby pobavil sám seba a mnohých svojich poslucháčov a čitateľov. Kluby, ktoré som spomínala, fungujú v Poľsku veľmi dobre, existuje tam dokonca Univerzita Jozefa Švejka. Združujú sa v nich ľudia bez ohľadu na náboženstvo, vzdelanie, zamestnanie a spoločenské postavenie. Stretnutia členov bývajú zaujímavé, lebo sa tam hrajú ukážky z knihy, debatuje sa o Švejkovi, ale aj o aktuálnych témach súčasnosti. Ďalšou z aktivít klubov sú aj zbierky na rôzne dobročinné účely. Vo svete sa organizujú semináre a aj švejkologické kongresy, na ktorých sa schádzajú švejkológovia, teda praví odborníci na Švejka, doslova z celého sveta.“

 

Ďalšie kroky vedú Po stopách dobrého vojaka Švejka

Myšlienka, vďaka ktorej sa v Humennom „narodil“ dobrý vojak Švejk z kameňa, začala postupne rásť. Onedlho sa ukázalo, že socha na železničnej stanici by nebola úplná, že by z nej kus chýbal, keby ju nesprevádzali podujatia, ktoré na seba nenechali dlho čakať. Aj o nich informuje Iveta Plšeková: „Pri vypracovaní projektu sme premýšľali nad tým, že nestačí iba postaviť sochu vojaka Švejka. Zhodli sme sa, že bude potrebné zorganizovať aj akcie, ktoré pripomenú samotnú sochu i myšlienku vzniku turistickej trasy Po stopách dobrého vojaka Švejka. Preto sa v konečnej podobe projekt uskutočnil v priebehu troch dní. Prvý deň sme usporiadali seminár, na ktorom jeho účastníci získali mnoho vzácnych informácii nielen o vojakovi Švejkovi, ale aj o jeho stvoriteľovi Jaroslavovi Haškovi. Rozoberali sme možnosti využitia tejto postavy v cestovnom ruchu. Neskôr sa seminár zmenil na tvorivú dielňu.“

 


Švejk ponad hranice

Práve na ňom prvýkrát naplno zaznela myšlienka či návrh, ako by sa dala vybudovať zaujímavá turistická trasa. Organizátori chceli predstaviť čo najviac reálií spomínaných Jaroslavom Haškom v knihe. Okrem samotnej sochy dostali od poľských kolegov ďalší námet. V meste Sanok ešte stále stojí hotel (aj keď za komunizmu mal iný názov) POD TROMA RUŽAMI. Podobne ako studňa na humenskej stanici aj sanocký hotel predstavoval skutočnú hmatateľnú spomienku na obdobie Rakúsko-Uhorska.

V dňoch 5. až 7. októbra 2000 sa začala písať nová história mesta Humenné. Po desaťročiach diktovanej medzinárodnej družby, ktorú najprv schválili súdruhovia z politbyra bratských komunistických strán, prišlo niečo úplne iné. Začala sa neformálna medzinárodná spolupráca. Práve Švejk pozval“ do Humenného celý rad vzácnych hostí. Okrem touto myšlienkou nadšeného generálneho konzula Českej republiky Josefa Byrtusa domáci privítali aj generálneho konzula Maďarskej republiky Györga Vargu spolu s manželkou. Obaja sú známi nielen v kruhoch diplomacie, ale aj v literárnom prostredí. Györga Varga je nielen literát, ale aj prekladá z českého jazyka. Aj jeho manželka sa úspešne venuje prekladaniu.

Ich účasť potešila aspoň tak, ako neprekvapila, veď obaja sa netaja priazňou k tvorbe Jaroslava Haška.

Na slávnosti prišla dychová hudba z Nemčíc. Mestom premávala historická parná lokomotíva. Plná hudby a hlasného trúbenia vzbudila obdiv najmä detí a mládeže. Bola to nevídaná atrakcia. Do poľského Sanoku účastníci osláv cestovali s pečeným prasiatkom, presne tak, ako to Jaroslav Hašek popísal v knihe. Dobrú náladu páni i dámy zapíjali skvelým čapovaným českým pivom.

Keď sa stretnú švejkológovia

Medzi najatraktívnejších účastníkov spomienkového stretnutia patril vnuk Jaroslava Haška – Richard Hašek, predseda Spoločnosti Jaroslava Haška. Nechýbal ani najznámejší švejkológ profesor Radko Pytlík, ktorý prítomných pobavil zaujímavými historkami z Haškovho života, a tak sa účastníci podujatia dozvedeli napríklad aj podrobnosti o tom, ako kniha Osudy dobrého vojaka Švejka vznikala, a aj to, čo viedlo autora k tomu, že vytvoril práve takúto svojráznu postavu.

Richard Hašek rozprával, ako fungujú kluby priateľov dobrého vojaka Švejka. Punc medzinárodnosti pridali aj švejkológovia, ktorí pricestovali z Poľska. Nechýbal medzi nimi ani predseda poľskej Švejkologickej spoločnosti Waldemar Wandowicz.

Po slávnosti v Humennom nastalo, ako to už býva po všetkých veľkých slávnostiach ticho. Ale len zdanlivo. Občianske združenie H-A-D si totiž veľmi dobre uvedomuje, že v projekte Po stopách dobrého vojaka Švejka je treba pokračovať, rozvíjať ho novými formami a získavať preň ďalších záujemcov. Najnovšie sa preto stretli všetci, čo sa na projekte zúčastnili, aby pripravili a v štyroch jazykových mutáciách vydali turistického sprievodcu Po stopách dobrého vojaka Švejka.

Atmosféru podujatia azda najvýstižnejšie popísal generálny konzul Josef Byrtus: „Protože jsem své přátele v Polsku znal, a také pány Richarda Haška a profesora Radko Pytlíka, nejvyššího švejkologa, všichni se, samozřejmě, zúčastnili vyvrcholení akce. Společně jsme tedy odhalovali sochu Josefa Švejka v Humenném u železniční stanice. A protože tady máme přátele na Maďarském konzulátu, víme, že Švejk udělal Maďarům vše nejlepší co mohl, v uvozovkách, a tak přijela i manželka generálního konzula a položila Švejkovi na hlavu, protože jinam nemohla, věneček se stuhami v maďarských barvách s poděkováním za všechno dobré, co pro Maďary udělal. Byly u toho podpředseda vlády SR a náměstek ministra kultury ČR, protože právě v té době sa současně zahajovali České dny na východním Slovensku, které se konají každý rok na podzim, a to ve stále větším rozsahu. Přišla i vojenská delegace, protože následující den bylo výročí na Dukle, což je o něčem úplně jiném, ale je symbolické a sympatické, že představitelé celého středoevropského prostoru ze států Visegrádské čtyřky si připomenuli Josefa Švejka jako osobu vysloveně antimilitaristickou, nevojáka až do morku kostí, člověka, který se na svět dokázal dívat trošičku jinak, než ho možná vnímáme my, protože švejkování je svým způsobem životní filosofie, a nikoliv jen samá sranda, jak se říká v Česku.“

V Humennom občas počuť, že na Švejka sa časom celkom zabudne. No plánov s ním spojených je ešte dosť. „Nechcem, aby Švejk zapadol prachom. Projekt musí pokračovať tým, že sa pokúsime o vytvorenie veľkej trasy z Prahy až na Ukrajinu. Ak sa nám to podarí, vznikne najväčšia stredoeurópska turistická trasa, ktorá by v našom európskom priestore mohla zbližovať susediace štáty a národy“ hovorí o zámeroch Iveta Plšeková.


Kultúra vždy kráčala pred politikou

Tvár starej Európy, zostane už navždy poznačená stopami vojen, krutosťami a malými i veľkými drámami. Mier je aj v súčasnosti nesmierne krehký, prerušovaný explóziami násilia nielen v Európe. Zmizli, či postupne miznú neprekonateľné bariéry nepriateľských ideológii, niet ostnatých drôtov na hraniciach, no pribudli demagogickí „politici“ hrajúci s národnostnou kartou. Delia národy na vyvolené a zatratené. Padajú však ďalšie a ďalšie bariéry, pravdaže aj tie jazykové, vzájomne sa spoznávajú národy a ich príslušníci, miesia sa kultúry a tradície. Každým dňom sa na skutočnosť menia donedávna utopistické sny o spoločnej Európe. Pôvodnú myšlienku vytvoriť európsku trasu po stopách dobrého vojaka Švejka sprevádzalo viac fantázie, ako triezveho realizmu. Dnes je však vďaka nadšeniu desiatok nezištne pomáhajúcich aktivistov všetko inak. Nápad v neveľkom meste na východe Slovenska sa ujal. Akiste poteší všetkých, ktorým dielo Jaroslava Švejka prirástlo k srdcu.

Ak teda budete premýšľať, kde stráviť najbližšiu dovolenku, spomeňte si na kraj, ktorý kedysi navštívil Jaroslav Hašek, v Humennom budete srdečne vítaní.

Autor: Ľuboš Ondovčin
(Československé MOSTY 29.1.2002)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.