Ľudia na vysokých postoch bývajú často zaneprázdnení. Alebo aspoň budia dojem, že je to tak. Na priamy styk s verejnosťou (napríklad so zástupcami médií) nemajú čas, čo ešte neznamená, že ho naozaj nemajú. Na tento účel využívajú svojich hovorcov.
Profesia „hovorca“ je v svojej podstate mladá. Ani desaťročie po revolúcii ešte v našich pomeroch o nej nikto neslýchal. Iba na českých TV staniciach sme občas počuli najprv o nejakých „tiskových tajemnicích“ a neskôr o „tiskových mluvčích“. Ešte na začiatku tohto storočia sa iba špekulovalo, ako sa „mluvčí“ bude nazývať v slovenskej reči. Pomenovanie „hovorca“ sa páčilo, ba ani jazykovedci nemali výhrady.
Forma sa teda podarila, ale obsah je aj po rokoch iba v štádiu vývoja. Prvotná poloha profesie – zastúpiť „veľkého šéfa“ kvalifikovanou výpoveďou na spoločenskú alebo odbornú tému hovorcom sa dosť často zneužíva. Hovorca iba naučene odrecituje, čo mu nadiktovali, a bodka. Nič viac sa ho nepýtajte. Počkajte si na tlačovú besedu toho najpovolanejšieho. Ak sa jej dočkáte!
Hovorcovia sa síce rozmohli za krátky čas kade-tade a do ich pracovnej náplne ešte okrem recitácie „kvalifikovaných výpovedí“ na vopred stanovené otázky pribudlo tiež sledovanie tlače a elektronických médií i čo-to iné. Zrejme pre nápor práce už hovorca časom nebol sám. Vznikol tlačový referát.
V Humennom štyria porevoluční primátori nemali svojich hovorcov a na tlačový referát nemali ani pomyslenie. Všetko smerom k médiám i verejnosti museli stihnúť sami.
Až po voľbách v roku 2010 zriadila po bratislavskom vzore túto profesiu nová primátorka Jana Vaľová. Veď aj bola potrebná, keďže šéfka radnice pôsobila súčasne na viacerých postoch.
Hovorcovia a tlačoví referenti na mestský úrad prichádzali i odchádzali z neho; dôvody nám nie sú známe. Tie najnovšie robia všetko možné – aj čítajú z tlače, vystrihujú, predkladajú, odpovedajú, píšu do regionálneho týždenníka, do mestského občasníka a aj ho redigujú. Veľa roboty a dobrá začínajúca prax.
Napísali sme vyššie, že hovorcovská (a tiež tlačovoreferentská) náplň práce je v štádiu vývoja. Podľa humenských hovorkýň, referentiek a dobre platených živnostníkov – novinárov bezpochyby. Tí robia usilovne aj nadprácu. Napríklad, aj na vymyslených, zato dobre ukrytých, facebookových účtoch. Na manifestáciách Za slušné Slovensko a na sviečkovej spomienke v Humennom nahrávali a fotografovali rôzne týpky tak intenzívne, že každý, kto tam bol, nadobudol presvedčenie o ich dobrých úmysloch. Všetci sa mýlili.
V mestskom občasníku, ktorý vyšiel tesne pred Veľkou nocou, nebola ani len jedným riadkom, či jednou fotografiou zmienená žiadna z týchto udalostí. A keďže občasník nesie názov Humenské noviny, o dôležitých a významných udalostiach by sa v ňom písať malo.
My však vieme, že plnili na manifestáciách celkom iné úlohy. Dokumentovali, robili nadprácu. Ako správne agentky a správni agenti.
PhDr. Ing. Miloš Meričko,
poslanec MsZ v Humennom
Tento text je súčasťou „Úvahy a komentáre“, nie je redakčným obsahom.
